Pred 160 rokmi, 4. augusta 1863, bola poprednými osobnosťami slovenského národného života založená v Turčianskom Svätom Martine celonárodná ustanovizeň – Matica slovenská. Poslaním Matice bolo zjednocovať „milovníkov národa a života slovenského“, aby spoločnými silami pracovali na pozdvihnutí vzdelanostnej úrovne národa a tým aj na jeho hmotnom zveľaďovaní. Túto národnú misiu realizovali matiční zakladatelia pestovaním vedy a umenia, šírením spisovnej slovenčiny a vzdelávaním národa. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky bola v roku 1919 obnovená Matica slovenská, ktorá v danom období predstavovala na Slovensku jedinú organizovanú vedecko-výskumnú základňu.

V rámci Matice slovenskej sa začala vytvárať aj členská základňa, ako podporné občianske hnutie. Matica slovenská bola od svojho ustanovenia predovšetkým verejnou inštitúciou so zameraním na zbierkotvornú, vedeckú, vydavateľskú, osvetovú a vzdelávaciu činnosť. Má mimoriadne zásluhy najmä pri ochrane a rozširovaní spisovného jazyka, rozvoji vedy, ochrane kultúrneho dedičstva, podpore mladých talentov, vydávaní pôvodnej slovenskej literatúry a propagácii slovenskej kultúry.

Matica slovenská ako inštitúcia a spolok

Matica slovenská bola od svojho založenia predovšetkým kultúrnou a vedeckou ustanovizňou finančne nezávislou na štáte. Významnou mierou k tomu prispievali finančné zbierky, základiny, podnikateľské aktivity a predovšetkým tlačiareň Neografia úč. spol. v Martine, ktorá jej umožňovala plniť náročný program. Prostredníctvom svojich základín napomáhala aj sociálne znevýhodneným študentom a mladým talentoch. Ochraňovala kultúrne dedičstvo, rozširovala slovenskú literatúru do škôl a propagovala slovenskú kultúru vo svete. Vyvrcholením týchto snáh bolo založenie Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Matica združovala vo svojich radoch popredných predstaviteľov slovenskej vedy, kultúry a verejného života a svojimi aktivitami si vydobyla vysokú prestíž a uznanie nielen doma, ale aj v zahraničí. Od svojho založenia boli volené funkcie v Matici slovenskej vykonávané bez nároku na plat a honorár. Toto bolo podstatou matičnej idey, ktorú jej vložili do vienka Moyses a Kuzmány – dobrovoľná, nezištná práca „na národa roli dedičnej.“ Na tejto matičnej idey bol postavený základ úspešného účinkovania našej najstaršej celonárodnej ustanovizne v národe.

Vo vývoji Matice slovenskej sa stal zlomovým rok 1948. Od svojho založenia v roku 1863 až do roku 1954 nebola Matica slovenská štátnou organizáciou, nebola zriaďovateľskej pôsobnosti štátu a ani existenčne závislou na štátnom rozpočte. Takáto bola pôvodná moysesovsko-kuzmányovská Matica slovenská, ktorá sa zlatými písmenami zapísala do dejín a kultúry nášho národa. Mocenské zásahy štátu do života Matice slovenskej vyústili po roku 1948 do jej zrušenia a prijatia zákona Slovenskej národnej rady o Matici slovenskej ako Národnej knižnice a knihovedného ústavu (zák. č. 4/1954 Zb. n.), vôbec prvého zákona v matičných dejinách. Meno zrušenej Matice slovenskej bolo prenesené na Slovenskú národnú knižnicu a Matica slovenská bola definovaná ako „národná knižnica a knihovedný ústav.“ Rok 1954 predstavuje diskontinuitu v matičných dejinách. Od roku 1954 až do súčasnosti je Matica slovenská v zriaďovateľskej pôsobnosti Národnej rady SR (SNR). Súčasná Matica slovenská, zriadená Slovenskou národnou radou, má s pôvodnou moysesovsko-kuzmányovskou Maticou spoločný len názov. Už nikdy nenadobudla svoj pôvodný charakter národnej kultúrnej ustanovizne nezávislej na štáte. A to aj napriek tomu, že po roku 1990 vláda Slovenskej republiky vrátila Matici slovenskej jej bývalú tlačiareň Neografiu, ktorá sa, podľa pôvodných predstáv, mala stať hlavným zdrojom jej finančnej nezávislosti na štáte. A práve v tej najdôležitejšej otázke, v otázke zabezpečenia finančnej nezávislosti Matice slovenskej od štátu, matičné vedenie fatálne zlyhalo. Zlyhal predovšetkým predseda, Jozef Markuš, do ktorého matičiari vkladali veľké nádeje. Markuš, ktorý dvadsať rokov stál na čele Matice slovenskej, zlyhal ako ekonóm a aj ako prognostik. Matica slovenská, vybíjajúca sa vo vnútromatičných sporoch a šarvátkach, nebola v prelomových rokoch 1990 – 1993 pripravená na deetatizáciu, po ktorej sa síce veľmi hlasno volalo, ale neurobilo sa pre to nič, respektíve veľmi málo. Najsilnejším odporcom proti odtrhnutiu sa Matice od štátu bola Slovenská národná knižnica, ktorej vedenie sa cítilo byť týmto krokom ohrozené. Zložitá situácia bola aj v samotnej Neografii, kde časť vedenia a zamestnancov sa postavili proti rozhodnutiu vlády vrátiť tlačiareň Matici slovenskej, keďže v časoch divokej privatizácie mali s tlačiarňou svoje vlastné plány.

Ďalším faktorom, ktorý výrazne poznamenal smerovane Matice slovenskej bolo prebúdzajúce sa spolkové hnutie, obnovovanie miestnych odborov. Na prelome rokov 1989 – 1990 sa Matica slovenská ocitla pod silným tlakom prebúdzajúceho sa matičného hnutia, ktoré, najmä prostredníctvom matičného výboru, priamo zasahovalo do činnosti ústavov a stálych pracovísk. Čím ďalej tým viac sa do popredia matičnej činnosti dostávali otázky súvisiace predovšetkým s matičným spolkovým hnutím, ktoré, tak ako v roku 1968, nadobudlo charakter národnopolitického hnutia a stávalo sa v Matici dominantným. A práve cez prizmu národnopolitického hnutia sa na Maticu slovenskú pozerali a aj v súčasnosti pozerajú nielen politické subjekty, ale aj slovenská verejnosť. Je to však nesprávna a veľmi skreslená optika. K takémuto zdeformovanému vnímaniu Matice slovenskej prispeli po roku 1989 najmä politické zápasy organizované najmä matičným spolkovým hnutím za suverenitu Slovenskej republiky, uzákonenie slovenčiny ako štátneho jazyka či za postavenie Slovákov na jazykovo zmiešanom území. Je potrebné však zdôrazniť, že vedenie Matice slovenskej sa nikdy oficiálne nevyslovilo za štátnu samostatnosť Slovenskej republiky a neurobilo to ani vtedy keď ho k takémuto kroku vyzývala časť matičného hnutia. Tak, ako slovenská spoločnosť aj Matica slovenská, vrátane matičného hnutia, boli v otázka štátnej samostatnosti Slovenska rozdelené na dva protikladné tábory. Tvrdenie súčasného matičného vedenia, že Matica slovenská vybojovala štátnu samostatnosť Slovenska je typickým účelovým mýtom. Obnovenie štátnej samostatnosti Slovenskej republiky podporovala len časť matičného hnutia, ale nie vedenie Matice slovenskej. V Matici slovenskej sa v rokoch 1990 – 1992 zvádzal tuhý zápas medzi prívržencami štátnej samostatnosti Slovenska a prívržencami spoločného česko-slovenského štátu.

Matica slovenská na rázcestí

Po roku 1989 sa takmer celá energia Matice slovenskej vybíjala na otázkach inštitucionalizovania spolkového hnutia (zakladanie matičných domov a oblastných pracovísk), čo sa čoskoro ukázalo ako veľmi krátkozraké a kontraproduktívne. Vedenie Matice slovenskej trestuhodne premrhalo historickú šancu, ktorú ponúkal november 1989 – nanovo definovať postavenie Matice v spoločnosti a ako nevládna organizácia zaujať dominantnú pozíciu vo formujúcom sa treťom sektore. Výbor Matice slovenskej však zotrvával na zastaraných formách a metódach práce a predseda, i keď bol prognostik, nemal žiadnu víziu o novom postavení Matice v spoločnosti. V podstate celý vnútromatičný život sa fatálne točil okolo inštitucionalizácie matičného hnutia (zakladanie matičných domov), podnikateľských aktivít rôznych „zlatokopov“ prisatých na Maticu slovenskú a v neposlednom rade okolo zápasov o vedúce posty a funkcie. Živelná ištitucionalizácia matičného hnutia vytvorila obrovský tlak na matičný rozpočet. Keďže spolková časť nemala vlastné finančné zdroje pre naplnenie svojich zámerov, začalo sa siahať na financie ústavov a stálych pracovísk, čo vyvolalo značné rozpory a konflikty. A tak, namiesto deklarovaného odpútavania sa Matice od štátneho rozpočtu, nastúpil úplne opačný trend. Matica slovenská sa čím ďalej tým viac zamotávala do finančných pavučín štátu a stávala sa úplne závislou na štátnom rozpočte, na štátnych dotáciách a príspevkoch.

A práve v neschopnosti i neochote zbaviť sa finančnej závislosti na štáte spočíva hlavný dôvod politikárčenia matičného vedenia, ktoré začalo pendlovať od Vladimíra Mečiara k Jánovi Slotovi, Andrejovi Dankovi , Róbertovi Ficovi, Borisovi Kollárovi či Tomášovi Tarabovi. Závislosť Matice na štátnom rozpočte nadobudla v súčasnosti taký rozsah, že už nie je schopná vystúpiť z tohto začarovaného kruhu. Takzvaná „nezávislá“ Matica slovenská nedokáže existovať bez štátnych príspevkov. Stala sa hračkou v rukách politických strán s ktorými pravidelne kupčí s politickou podporou matičiarov a požaduje za ňu čoraz vyšší štátny príspevok. Politizácia Matice slovenskej zašla až tak ďaleko, že bývalý jej predseda, Marián Tkáč, sa osobne zúčastňoval na volebnej kampani SNS (v tohto ročných voľbách kandidoval do NR SR za Kotlebovcov – Ľudovú stranu Naše Slovensko). Šéfredaktor Slovenských národných novín, Maroš Smolec, zasa pretvoril matičný tlačový orgán na tlačový orgán Slovenskej národnej strany. Najväčšou tragédiou Matice slovenskej bolo, že po Markušovi nastúpili do funkcie predsedov amatérski suplikanti, ktorí priviedli Maticu k úplnému rozvratu a znefunkčneniu. V súčasnosti Matica slovenská nie je schopná plniť úlohy, ktorými ju zo zákona poveril štát a na plnenie ktorých poberá štátny príspevok. Stratila charakter nielen verejnoprávnej, ale aj kultúrnej a vedeckej inštitúcie. Vedeckú činnosť nahradila osvetová práca. Takzvanú matičnú vedu nepredstavujú nefunkčné ústavy o jednom – dvoch zamestnancoch, ale navonok ju „legitimizuje“ potemkinovská kulisa nazývaná Vedecká rada, poradný orgán predsedu. Posledných dvadsať rokov Matica slovenská už len živorí zo svojej slávnej minulosti.

V súčasnosti dominuje v Matici slovenskej základný trend: podriaďovanie inštitúcie (ústavy a odborné pracoviská) spolkovému hnutiu, spojený s presunom ťažiska jej činnosti z oblasti kultúry a vedy do oblasti spolkovej (pochôdzkové divadlá, odhaľovanie búst a pamätných tabúľ, oslavovanie rôznych výročí). Táto deštrukčná zmena v činnosti Matice slovenskej znamenala paralyzovanie a likvidáciu vedeckých ústavov a odborných pracovísk. Čo je v príkrom rozpore nielen so stošesťdesiatročnými matičnými dejinami, ale s platným zákonom NR SR o Matici slovenskej. Rozvrat Matice slovenskej spôsobil najmä fakt, že o zásadných otázkach matičného života (vrátane ústavov a odborných pracovísk) direktívne rozhoduje výbor MS, ktorý v súčasnosti tvoria výlučne členovia spolkovej časti, ktorí nemajú ani len potuchy o tom čo je Matica slovenská. Miestne odbory, matičné domy či oblastné pracoviská nie sú schopné plniť úlohy, ktoré si v Matici zo zákona objednal štát. Nikdy v matičných dejinách nebolo spolkové hnutie hlavným a určujúcim faktorom. Úlohou spolkového hnutia bolo napomáhať vedeckým ústavom a stálym pracoviskám plniť úlohy, ktoré si v Matici objednal štát a na plnenie ktorých dostáva zo štátneho rozpočtu nemalé finančné prostriedky. Preferovanie spolkového hnutia po roku 1990, ako dominantnej matičnej zložky, na úkor vedeckých pracovísk, znamenalo zásadnú zmenu charakteru našej najstaršej národnej ustanovizne. Tento negatívny vývoj vyústil v roku 2000 do prijatia kontroverzného zákona o knižniciach a odtrhnutiu Slovenskej národnej knižnice a Pamätníka národnej kultúry od Matice slovenskej. Pri tomto rozhodovaní ministra kultúry Milana Kňažka a jeho usilovných poskokov Petra Marákyho, Petra Cabadaja, Dušana Katuščáka však neboli určujúce odborné, ale predovšetkým politické dôvody a skupinové záujmy. Vláda Mikuláša Dzurindu, s kontroverzným ministrom Kňažkom, sa rozhodla potrestať Maticu slovenskú. Fatálne pritom zlyhal aj „dialóg“ nemého s hluchým – medzi Slovenskou národnou knižnicou a Maticou slovenskou.

Bezprecedentný zásah do života Matice slovenskej

Nástup Jozefa Markuša do funkcie predsedu v roku 1990 znamenal nebývalú koncentráciu moci v rukách predsedu Matice slovenskej spojenú s vytváraním privilegovanej kasty platených volených funkcionárov, ktorá sa stala jeho hlavnou oporou. Aby spolková časť mohla ovládnuť Maticu slovenskú a zmocniť sa matičných finančných zdrojov bolo potrebné zmeniť zákon o Matici slovenskej, vrátane štatutára. Štatutárnym orgánom Matice slovenskej bol v rokoch 1919 – 1968 správca. Tento historicky osvedčený model zmenil až normalizačný zákon SNR z roku 1973, ktorý prvýkrát v matičných dejinách stanovil za štatutára nie predstaviteľa inštitučnej časti (správcu), ale predstaviteľa spolkovej časti (predsedu), ktorého do funkcie menoval minister kultúry. A ako platený úradník Ministerstva kultúry SSR bol predseda priamo zodpovedný ministrovi za činnosť Matice slovenskej.

Maticu slovenskú riadil kolektívny orgán – výbor Matice slovenskej, ktorého členov takisto menoval minister kultúry. Z pôvodného štatutára, správcu Matice slovenskej, sa stal subalterný úradník, ktorý zabezpečoval plnenie uznesení výboru Matice slovenskej.

Prvý ponovembrový zákon SNR o Matici slovenskej č. 196/1991 Zb. z 26. apríla 1991ešte rešpektoval prirodzené členenie Matice na dve základné zložky: inštitúcia a spolok.

Štatutárom inštitučnej zložky bol správca, ktorého vymenúval a odvolával na návrh orgánu spolkovej zložky (výbor) minister kultúry. Ako však ukázal ďalší vývoj, správca sa stával hračkou v rukách výboru Matice slovenskej, ktorý dominantne ovládli zástupcovia spolkovej časti. Bezprecedentný deštrukčný zásah do života Matice slovenskej znamenal zákon NR SR č. 68/97 Z. z. z 13. februára 1997 šitý na mieru autokratického predsedu. Umožnil síce v rámci Matice slovenskej organizovanie vedeckých a odborných pracovísk ako právnických osôb plniacich štátom zverené úlohy, ale de facto ponechal rozhodovacie orgány (valné zhromaždenie, výbor Matice slovenskej, predseda Matice slovenskej) plne závislé na členskej základni s prioritami spolkovej činnosti reprezentovanými najmä matičnými domami a oblastnými pracoviskami. Veľmi skoro sa prejavila konfliktnosť a neudržateľnosť zákonom naoktrojovanej „jednoty“ inštitučnej a spolkovej časti Matice slovenskej. Tento turbulentný vývoj vyústil v roku 2000 do prijatia takzvaného knižničného zákona, ktorý odčlenil Slovenskú národnú knižnicu a Pamätník národnej kultúry od Matice slovenskej. V snahe skoncentrovať všetku moc vo svojich rukách predseda Markuš „zlúčil“ inštitúciu a spolok a vytvoril z Matice slovenskej nefunkčný hybrid, aký nemá v jej stošesťdesiatročných dejinách obdoby. V snahe upevniť svoje mocenské postavenie oprášil normalizačný zákon o Matici slovenskej z roku 1973 s tým, že predseda Matice slovenskej sa opäť stal štatutárnym orgánom a jej najvyšším predstaviteľom. Zákon vyvolal v Matici slovenskej veľké kontroverzie a pnutia. V značnej miere prispel k jej rozbitiu v roku 2000, na ktorom má svoj podiel aj bývalý predseda Jozef Markuš.

Nanútené zlúčenie verejnoprávnosti matičných inštitúcií, plniacich úlohy zverené štátom, s činnosťou matičného občianskeho združenia (spolková časť), ktorého úlohou je napomáhať inštitúcii plniť jej poslanie, sa ukázalo ako veľmi nerovnovážne, neživotaschopné, vedúce k vnútornému rozkladu a znefunkčneniu. Tak, ako zákon SNR o Matici slovenskej z roku 1954 znamenal likvidáciu členskej základne, zákon NR SR o Matici slovenskej z roku 1997 pripravil pôdu k bezprecedentnej zmene Matice slovenskej z inštitúcie na spolok (občianske združenie). Výsledkom tohto rozvratu je, že v súčasnosti ústavy a odborné pracoviská, ktoré zo zákona plnia úlohy stanovené Matici štátom sú znefunkčnené, z personálneho a finančného hľadiska úplne zdecimované. Z celkového počtu 62 zamestnancov Matice slovenskej len šiesti (10 %) sú vedeckí pracovníci. Na rozdiel od ostatných zamestnancov však títo šiesti zamestnanci majú zo zákona plniť úlohy, ktorými štát poveril Maticu slovenskú a zvyšných 56 zamestnancov (90 %) má im pomáhať. Takáto absurdná a neefektívna organizácia práce neexistuje nikde na svete. Matica slovenská neskutočným spôsobom plytvá peniazmi daňových poplatníkov.

Stav, v akom sa nachádza súčasná Matica slovenská možno hypoteticky demonštrovať na príklade verejnoprávnej RTVS. Predstavme si situáciu, že RTVS, rovnako ako verejnoprávna Matica slovenská, má po celom Slovensku vytvorené kluby priateľov RTVS.

Tieto kluby si postupne začnú vytvárať svoje vlastné organizačné štruktúry na miestnej a regionálnej úrovni až si nakoniec ustanovia Celoslovenský klub priateľov RTVS s vlastnými stanovami. Celoslovenský klub priateľov RTVS začne prostredníctvom svojich orgánov, zvolených na celoslovenskom valného zhromaždení klubov priateľov RTVS, rozhodovať, o tom, kto bude riaditeľom televízie a rozhlasu, aký bude vysielací program, kto bude televíznym či rozhlasovým moderátorom, koho pozvú a koho nepozvú do diskusnej relácii v RTVS, aký kto bude mať plat či odmenu, koho do televízie a rozhlasu prijmú a koho prepustia atď. Až nakoniec predseda Celoslovenského klubu priateľov RTVS, s platom neporovnateľne vyšším než riaditeľ televízie či rozhlasu, by sa so svojím klanom platených volených funkcionárov doživotne zabetónoval v RTVS. Keď predsedovi Celoslovenského klubu priateľov RTVS končí jeho druhé funkčné obdobie rozhodne sa so svojou suitou zmeniť stanovy s tým, že vo funkcii bude pôsobiť neobmedzenú dobu. Každý, kto by sa odvážil kritizovať predsedu Celoslovenského klubu priateľov RTVS, musí počítať s tým, že bude exemplárne potrestaný a vyhodený z RTVS. Takto v súčasnosti funguje normalizačný, autokratický model Matice slovenskej, vytvorený zákonom NR SR v roku 1997.

Tieňová Matica slovenská

Prijatím zákona NR SR č. 68/97 Z. z. z 13. februára 1997 o Matici slovenskej a vytvorením privilegovanej kasty platených, volených funkcionárov Markuš zničil matičnú ideu – nezištne pracovať „na národa roli dedičnej“ bez nároku na plat a honorár. Maticu slovenskú ovládol klan volených, platených funkcionárov, ktorí si z našej najstaršej celonárodnej ustanovizne urobili svoju vlastnú živnosť. Na zabetónovanie autokratického systému bola vytvorená tieňová štruktúra, takzvaná Mladá Matica – záujmový odbor s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý sa stal privilegovanou, lobistickou organizáciou. Na rozdiel od vedeckých či záujmových odborov s celoslovenskou pôsobnosťou, si táto privilegovaná organizácia vytvára, v rozpore so zákonom NR SR o Matici slovenskej, po celom území Slovenska svoje vlastné organizácie s vlastnou právnou subjektivitou. Mladá Matica je akousi Maticou v Matici slovenskej. Dozorný výbor MS na svojom zasadaní dňa 30. apríla 2021 prijal uznesenie, ktorým potvrdil, že zakladanie odborov takzvanej Mladej Matice, s vlastnou právnou subjektivitou, je v rozpore s platným zákonom NR SR o Matici slovenskej. Označil ich nielen za duplicitné (vo vzťahu ku kompetenciám Matice slovenskej), ale aj za nelegálne. Dozorný výbor ešte pred konaním posledného valného zhromaždenia v roku 2021 upozornil vedenie Matice slovenskej, ako aj vedenie Mladej Matice, že takzvaná Mladá Matica je „de facto nelegálna organizácia“ a svojim uznesením „pozastavil činnosť a kompetencie duplicitných odborov Mladej Matice“. Ako sa uvádza v uznesení najvyššieho kontrolného orgánu MS, odbory tzv. Mladej Matice „stratili oprávnenie nominovať členov MS do orgánov MS na valnom zhromaždení MS, ako aj delegovať delegáta na VZ MS 2021“.

Vedenie Matice slovenskej, ako aj vedenie Mladej Matice, arogantným spôsobom ignorovali rozhodnutie najvyššieho kontrolného orgánu MS a tzv. Mladá Matica, v rozpore s uznesením Dozorného výboru MS, nominovala a zvolila na valnom zhromaždení svojich členov do ústredných orgánov MS, ktorí ovládli výbor Matice slovenskej. Matičné vedenie, na čele s kontroverzným predsedom Mariánom Gešperom, svojim konaním spochybnilo legitimitu valného zhromaždenia MS, vrátane legitimity prijatých uznesení.

Stanovy Matice slovenskej, prijímané členským valným zhromaždením, respektíve snemami, nevytvárajú v súčasnosti žiadne predpoklady na napĺňanie spoločenských očakávaní a poslania Matice slovenskej. Zmyslom početných novelizácií matičných stanov za osledných viac ako dvadsaťpäť rokov bolo prioritne upevňovanie nedemokratického, centralizačného modelu a maximálna koncentrácia moci v rukách predsedu – autokrata.

Okrem členstva v Matici slovenskej nie sú stanovené žiadne kritériá pre uchádzačov o funkciu predsedu a ďalších funkcionárov. Predsedom Matice slovenskej sa môže stať ktorýkoľvek člen Matice slovenskej a to aj bez základného vzdelania. Predseda je pritom zo zákona štatutárnym orgánom Matice slovenskej a je zodpovedný za jej celkovú činnosť. Podľa poslednej „novelizácie“ matičných stanov nie najvyšší výkonný orgán, výbor Matice slovenskej, rozhoduje o vymenúvaní a odvolávaní riaditeľov matičných ústavov a pracovísk, ale rozhoduje o tom autokratický vládca – predseda Matice slovenskej. Riaditelia, vedúci pracovníci a zamestnanci vedeckých a odborných pracovísk či domov Matice slovenskej sú úplne závislý na svojvôli predsedu, ktorý ich môže kedykoľvek z postov odvolať či prepustiť zo zamestnania. Tak, ako v časoch normalizácie, aj v súčasnosti sa zo správcu Matice slovenskej stal subalterný úradník. Do funkcie ho vymenúva a odvoláva predseda Matice slovenskej po schválení vo výbore a to opäť len na návrh autokrata – predsedu Matice slovenskej a nie na návrh členov výboru MS. Členovia výboru, najvyššieho matičného orgánu medzi valnými zhromaždeniami, sú v tomto autokratickom systéme v pozícií štatistov.

Niekoľko desaťročí funguje vo výbore MS démon súhlasu – členovia výboru schvaľujú všetko, čo im predloží predseda. Vôbec im neprekáža, že nedisponujú ani tou najelementárnejšou kompetenciou, navrhovať kandidátov na funkciu podpredsedov výboru.

Túto kompetenciu si opäť uzurpoval výlučne predseda – autokrat, ktorý vymenúva a odvoláva aj vedeckého tajomníka a tajomníkov, riaditeľov ústavov a pracovísk a to bez prerokovania a schválenia vo výbore. Jozef Markuš položil v Matici slovenskej základy vodcovského systému, ktorý do dokonalosti priviedli jeho učenliví suplikanti vo funkcii predsedov – Marián Tkáč a Marián Gešper. Matičnú demokraciu, na ktorú sme boli vždy hrdí, nahradila v súčasnosti klanová diktatúra a vodcovský systém. Vodca riadi Maticu slovenskú ako svoju vlastnú firmu.

Doživotný predseda Matice slovenskej?

Keďže sa blíži koniec druhého funkčného obdobia predsedu Matice slovenskej, ktorý sa za žiadnu cenu nechce vzdať svojho „ministerského platu“, rozhodol sa so svojimi vernými opäť účelovo „novelizovať“ Stanovy Matice slovenskej. Predsedníctvo Matice slovenskej, zložené z platených volených funkcionárov, sa rozhodlo, že na 21. októbra 2023 zvolá do Martina jednodňový „slávnostný snem“. Na sneme budú oslavovať a oceňovať zaslúžilých matičiarov a matičné kolektívy a schvaľovať ďalší z početných programov Matice slovenskej, z ktorých ani jeden nebol doposiaľ nielenže splnený, ale ani vyhodnotený. V pozadí týchto osláv sa v tichosti pripravuje ďalšia novelizácia Stanov Matice slovenskej, ktorá vraj „vyplynula z doterajšej praxe“, ako to matičiarom zvestoval riaditeľ Členského ústredia Martin Hajník.

Z doterajšej praxe totiž vyplýva, že plateným funkcionárom, na čele s predsedom Gešperom sa kráti čas a čoskoro im vyprší ich druhý mandát. Podľa stanov sa už nebudú môcť tretíkrát uchádzať o tú istú funkcie. Takže prax ukázala, že opätovne treba „novelizovať“ stanovy.

Platení volení funkcionári však nič neponechávajú náhode a počítajú so všetkými scenármi. Pre každý prípad majú pripravené aj svoje zlaté padáky. Problém je však len v tom, že Matica nemá toľko peňazí, aby ich všetkých vyplatila.

Účelovú novelizáciu Stanov Matice slovenskej pripravuje Komisia pre prípravu snemu pod vedením Petra Schvantnera. Ako na poslednom sneme v roku 2019, aj na pripravovanom tohtoročnom októbrovom sneme sa vedenie Matice spolieha pri novelizácii stanov predovšetkým na perfektne fungujúceho démona súhlasu. Pre svoj zámer zabetónovať sa až do dôchodku vo funkcii predsedu, našiel Gešper podporu najmä v takzvanej Mladej Matici a medzi funkcionármi, ktorí tiež majú rovnaké záujmy, doživotne si udržať v Matici svoje dobre platené posty: správca Maroš Smolec, predseda Dozorného výboru Martin Fejko, podpredseda Marek Nemec, vedecký tajomník Pavol Madura, tajomníci Ján Seman, Peter Schvantner, Viliam Komora. Pripravovanou novelizáciou stanov chcú platení, volení funkcionári zmeniť Maticu slovenskú na svoj zaopatrovací ústav a zabetónovať sa v nej na večné časy.

Pripravovanú novelizáciu stanov umožňuje predovšetkým skutočnosť, že v Matici slovenskej boli zavŕšené personálne čistky a to tak v inštitúcii, ako aj v spolkovom hnutí. Zo zamestnania boli prepustení, respektíve vymenení vo funkciách ľudia, ktorí dlhodobo pracovali v Matici slovenskej a neboli spätí s predsedom Gešperom a spol. Personálne čistky sa v Matici slovenskej eufemicky nazývajú „generačná výmena“. V súčasnosti už Maticu slovenskú úplne ovládajú ľudia, ktorých dosadil do funkcií či prijal do zamestnania predseda Gešper a týmto sú mu osobne zaviazaní. V predchádzajúcom funkčnom období, ešte pred vypršaním mandátu, odišla z výboru všetka inteligencia. Stratila akékoľvek ilúzie o Matici slovenskej. V súčasnosti nie je vo výbore už ani jeden – jediný zástupca matičných ústavov.

Prezídium Matice slovenskej, pozostávajúce z predstaviteľov slovenského kultúrneho a verejného života, sa dávno rozpadlo a je nefunkčné. Potemkinovskú kulisu takzvanej matičnej vede vytvára Vedecká rada MS, ktorej neprekáža, že Matica slovenská nemá žiaden výskumný program, že v takzvaných vedeckých ústavoch sa nerobí žiaden základný výskum a sú obsadené jedným – dvoma zamestnancami. Matičné vedecké periodiká sa beznádejne hromadia v skladoch ako nepredajný tovar. Matica úplne rezignovala na starostlivosť a výskum zahraničných Slovákov, v ktorom bola po roku 1968 jedinečnou inštitúciou, uznávanou i v zahraničí. Zdecimované Krajanské múzeum v Martine o jednom pracovníkovi nemôže nahradiť širokospektrálnu činnosť Ústavu pre zahraničných Slovákov. Matica slovenská nie je schopná plniť elementárne úlohy v oblasti pôsobenia medzi zahraničnými Slovákmi, ako jej to ukladá zákon.

Najväčším paradoxom súčasného matičného života je, že spolkové hnutie, ktoré by malo byť nápomocné ústavom a odborným pracoviskám pri plnení ich úloh, má v súčasnosti neuveriteľných dvadsaťjeden domov a šesť oblastných pracovísk roztrúsených po celom Slovensku a ich počet neustále narastá. Posledný, dvadsiaty prvý dom Matice slovenskej bol otvorený v tomto roku v Bardejove. Takzvanú matičnú vedu nahradila osvetová činnosť, ktorá splynula s hlavnými „aktivitami“, akými sú: pripomínanie si rôznych výročí spojenými s rôznymi hrami mladých matičiarov na vojakov a partizánov, pochôdzkovým divadlom, odhaľovanie búst, zapaľovanie vatier, gulášové partie rôzneho druhu. Matica slovenská si doposiaľ nenašla svoje miesto v spoločnosti, ako východisko z núdze sa usiluje napodobňovať štátnu príspevkovú organizáciu Národné osvetové centrum. Oslavy 160. výročia založenia Matice slovenskej nevyužilo vedenie na prezentáciu svojej činnosti a svojho programu. Konali sa bez záujmu verejnosti, vrátane Martinčanov. Po zlikvidovaní inštitúcie (matičných ústavov) a zmeny Matice na spolok, vedenie nie je schopné nič ponúknuť národu, okrem folklóru, gulášu a piva. Slovenská kultúra v podaní matičného vedenia je prezentovaná ako tancujúci podtatranský skanzen typu: fujara, valašky, halušky. Komu je potrebná takáto paródia slovenskej kultúry?

Nevyhnutná potreba prijať nový zákon NR SR o Matici slovenskej

V súčasnom autokratickom systéme Matica slovenská nie je schopná obrodiť sa z vnútra, vlastnými silami. Jediným východiskom z tohto marazmu je, aby zriaďovateľ Matice slovenskej – Národná rada SR – prijal nový matičný zákon. Už dlhodobo sa pociťuje potreba novej zákonnej úpravy postavenia a definovania nového poslania Matice slovenskej so zreteľným vymedzením úloh, ktoré jej zveruje štát a oddelením jej členského pôsobenia (spolku), spadajúceho do náplne občianskeho združenia, od inštitučnej časti. Nový zákon o Matici slovenskej musí vychádzať zo skúsenosti s aplikáciou predchádzajúcich zákonov vzťahujúcich sa na Maticu slovenskú, z opakujúcich sa problémov hospodárenia, nedostatočného plnenia štátom zverených úloh, ako aj z podnetov na zásadnú zmenu organizácie a riadenia verejnoprávnej ustanovizne. Z hľadiska úloh, plnenie ktorých štát zveril Matici slovenskej, je nevyhnutné zmeniť nanútenú, neživotnú štruktúru Matice slovenskej a pri zachovaní jej verejnoprávnosti oddeliť riadenie inštitučnej časti od spolkovej časti, ktorá má náplň občianskeho združenia a tomu uspôsobený aj svoj samosprávny charakter. Je potrebné definitívne ukončiť v Matici slovenskej hanebnú éru platených, volených funkcionárov. Presné vymedzenie kompetencií, práv a povinností inštitučnej i spolkovej časti umožní preklenúť úskalia vývoja Matice slovenskej a zefektívni jej činnosť.

Inštitúcia i spolková časť týmto opätovne nadobudnú priestor pre vzájomnú kooperáciu a vytvorí sa aj základný predpoklad pre usporiadanie vzťahov a spolupráce medzi Maticou slovenskou a Slovenskou národnou knižnicou, a to tak pri zbierkových fondoch (scelenie archívnych fondov), pri vedeckej a odbornej súčinnosti, ako i pri prezentácii národného kultúrneho dedičstva (prvá budova Matice slovenskej).

Matica slovenská je potrebná aj v 21. storočí

Matica slovenská, ako národná, kultúrna a vedecká ustanovizeň, je potrebná aj v 21. storočí, v storočí bezbrehej globalizácie, ktorá narúša základy na ktorých stojí naša európska civilizácia. Historicky osvedčená úloha Matice slovenskej pri ochrane a rozvoji slovenskej kultúry, jazyka, kultúrneho dedičstva je v súčasnosti potrebná viac než kedykoľvek predtým.

Čoraz viac je zreteľnejšie, že prioritou konzumnej spoločnosti, v ktorej trh rozhoduje o všetkom, nie je kultúra a ani vzdelanie. Pre konzumne orientované masy, manipulované vlastníkmi takzvaných mainstreamovými médií, stačí ovládať moderné trívium: čítanie, písanie a práca na počítači. Meradlom úspechu jednotlivca sú peniaze – zlaté teľa – ktorému sa hlboko klania celá spoločnosť. Všetko, vrátane morálky a práva, stáva sa tovarom. Tak, ako si v stredoveku zbohatlíci a zlodeji rôzneho druhu kupovali šľachtické tituly a beztrestnosť, tak sa v súčasnosti kupčí s beztrestnosťou, vysokoškolskými diplomami či vedeckými hodnosťami. Pod vplyvom západnej civilizácie došlo v priebehu posledných troch desaťročí k zásadným zmenám v našej spoločnosti. Sprievodným znakom týchto zmien je znefunkčnenie národného štátu spojené s dezintegráciou spoločnosti. Cieleným predmetom deštrukcie progresívnych globalizátorov sa stáva rodina, národ a všetko čo s národom súvisí – kultúra, jazyk, národné povedomie. Akceptovanou spoločenskou normou sa stáva deviácia rôzneho druhu, ktorá v procese globalizácie nadobúda určujúci charakter. Verejný priestor v nebývalej miere ovládla vulgárnosť. Udomácnila sa najmä v mediálnom priestore, vrátane verejnoprávnych inštitúcií, akou je zo zákona aj RTVS, kde namiesto vzdelávacích programov kraľuje prostoduchá, lacná zábava.

Po obnovení Slovenskej republiky pokračovali doma i v zahraničí útoky na slovenskú štátnosť, vrátane spisovného jazyka. Zlomovým bodom útoku na spisovnú slovenčinu sa stalo demonštratívne ignorovanie pravidiel spisovného jazyka a spojené s neprechyľovaním ženských priezvisk v písomnom a hovorovom styku. Nikomu, vrátane Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, neprekáža, že je to v zásadnom rozpore s platnými pravidlami spisovného jazyka. Z neprechyľovania ženských priezvisk sa účelovo vyfabrikovalo politikum – „menšinová agenda“, ktorá deštruuje spisovný jazyk. Do progresívneho boja za práva žien „na vlastnú identitu“ (bez prechyľovania priezviska) sa pustili mediálni magnáti.

Nikto pritom neberie do úvahy, že pravidlá spisovnej slovenčiny a politika sú dve diametrálne odlišné veci. Súčasnú situáciu, keď politika otvorene zasahuje do jazykovedy, veľmi pripomína obdobie zo sklonku stalinizmu, keď sa J. V. Stalin sa rovnako direktívne vyjadroval k jazykovede. A „kúlový“ Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV mlčí, respektíve alibisticky sa podieľa na deštrukcii spisovného jazyka. Podľa pravidla pani Sibyly z Jazykového ústavu SAV: cudzie slovo, ktoré sa ujme či už v médiách, alebo v hovorovom styku, stáva sa spisovným. Netreba sa vraj tomu vôbec brániť, keďže ide o prirodzené obohacovanie spisovného jazyka. Nuž a spisovný jazyk sa nám utešene „obohacuje“. V médiách sa donekonečna omieľajú výrazy ako „šmejd, pretek, doprovod, šedý, spanilý“. Nehovoriac už o anglických slovách.

Spisovná slovenčina čelí v súčasnosti agresívnemu tlaku českého jazyka. Na Slovensku nie je jediný rozhlasový či televízny kanál z ktorého by nezaznieval český jazyk.

Verejnoprávna RTVS sa natláčaním českého jazyka zmenila na „československé“ médium, v ktorom sa na úkor slovenčiny neúnosne preferuje český jazyk. Na druhej strane, na českých rozhlasových a televíznych kanáloch nie je ani len chyrovať o slovenčine. A to aj napriek tomu, že v Česku žije veľmi početná slovenská komunita. Našlo sa aj logické zdôvodnenie: Česi, ako nositelia vyššej kultúry a civilizačného pokroku, vraj nerozumejú zaostalej slovenčine. Preto je potrebné približovať slovenský jazyk k českému jazyku, aby mu mohol porozumieť progresívny český národ. Útoky na spisovnú slovenčinu prinášajú so sebou veľmi negatívne dopady. Úpadok spisovnej slovenčiny, aký nastal za posledných tridsať rokov, nemá obdobu. Zo stredných škôl vychádzajú absolventi, ktorí v testoch dosahujú neporovnateľne lepšie výsledky z cudzích jazykov než zo slovenského jazyka. Rôzni progresívni mudrlanti navrhujú, aby slovenčina bola vyradená z maturitných predmetov a znalosť slovenčiny nebola zohľadňovaná pri prijímaní na vysoké školy. Podľa progresívnych expertov školský systém musí prioritne naučiť študentov myslieť a vyjadrovať sa v cudzom jazyku, predovšetkým po anglicky. Európska únia a jej trh práce totiž nepotrebujú slovenčinu.

Progresívne školstvo musí prioritne pripravovať absolventov takzvaných slovenských škôl na európsky a svetový trh a tam slovenčinu nepotrebujú. Slovenčina bude dobrá len do kuchyne a maštale.

Slovenský mediálny priestor je v nebývalej miere zaplavovaný češtinou, s fatálnym dopadom na slovenský spisovný jazyk. Reciprocita v tejto otázke nikdy nebola a pre zásadný odpor Čechov ani nikdy nebude. Preto rôzni slovenskí roztlieskavači, zabávači a komedianti, vystupujúci za riekou Moravou, sú nútení používať český jazyk. Veľmi dobre vedia, že „jinak penízky nebudou“. Český jazyk nadobúda v Slovenskej republike status druhého štátneho jazyka. Svoju historickú šancu cítia aj maďarskí nacionalisti. S výdatnou podporou Budapešti opäť nastoľujú požiadavku, aby aj maďarský jazyk na južnom Slovensku získal status štátneho jazyka. Na Slovensku, ako v kolónii, skupuje maďarský štát(!) slovenskú pôdu, historické budovy a rovnako ako Praha otvorene zasahuje do vnútorných vecí Slovenskej republiky. Tento absurdný stav je dôsledkom nepriaznivej situácie, keďže slovenský štát zlyháva a neplní si svoju základnú funkciu. Slovenská republika nie je schopná chrániť svoju suverenitu nielen v politickej a ekonomickej oblasti, ale ani v oblasti kultúry, vrátane suverenity slovenského štátneho jazyka. Z úst kompetentných úradníkov sa v poslednej dobe dozvedáme ohromujúcu správu: Slovenská republika nie je schopná zabezpečiť ani len elementárnu ochranu svojich vlastných štátnych hraníc pred pár stovkami nelegálnych migrantov. Na druhej strane, tristné je prirovnanie Slovenskej republiky k banánovej republike, ako to urobil predseda vlády Ľudovít Ódor. Pochybujem, že existuje na svete ešte ďalší takýto Lajoš, ktorý by sa rovnako dehonestujúco vyjadroval o štáte, ktorý vedie. Pán Ódor len zabudol dodať, čiou kolóniou je Slovensko: Bruselu, Prahy či Budapešti? Verejné hanobenie Slovenskej republiky, slovenskej štátnosti, stalo sa už štandardom. Ústavní činitelia, predstavitelia liberálnych i ľavicových politických strán, vrátane médií a sociálnych sietí, permanentne vysielajú do zahraničia hoaxy, že Slovenská republika je fašistický skanzen, že v Národnej rade SR a na slovenskej politickej scéne legálne pôsobia organizované „fašistické“ strany a hnutia. Podľa šíriteľov týchto poplašných správ sú v 21. storočí na celom svete len dve fašistické rezervácie: Slovenská republika a podľa tvrdenia Moskvy aj Ukrajina. Takýto je progresívny obraz Slovenska v zahraničí.

Postavenie Slovenska ako nesuverénneho štátu ukážkovo demonštrovali tohtoročné septembrové voľby do NR SR. Priame zasahovanie českej politickej scény, ako aj súčasného a bývalých českých prezidentov, do slovenských volieb nemá obdobu v žiadnom z civilizovaných a suverénnych štátoch. Polarizovaná slovenská politická scéna, ktorú reprezentujú najmä rôzne paródie na politikov, namiesto protestov sa ešte vychvaľuje „podporou“, aká sa im dostáva z českej strany. Českí politickí komentátori a vizionári rôzneho druhu sa s podporou médií a sociálnych sietí aktívne zapojili do slovenskej volebnej kampane a usilovne miešali karty. Nikto neprotestoval. České zasahovanie do vnútorných vecí Slovenskej republiky je vnímané ako normálna, prirodzená vec. Neviem si predstaviť, že by si Nemci dovolili uplatňovať v Rakúsku takéto koloniálne maniere a zasahovali do rakúskych volieb. Pritom v oboch štátoch sa hovorí tým istým jazykom a ich kultúry sú viac-menej totožné. Rakúsko, na rozdiel od Slovenska, je však suverénnym štátom na čele ktorého stoja zodpovední politici obhajujúci národno-štátne záujmy.

Ak chceme skutočne vybudovať suverénny a silný štát, po ktorom sa opodstatnene volá, musíme sa raz a navždy vyrovnať s českým hegemonizmom, tak ako sa vyrovnali s ruským hegemonizmom pobaltské štáty či Ukrajina, vrátane jazykového imperializmu. Ak sa chce Slovenská republika postaviť na svoje vlastné nohy musí sa bezpodmienečne odstrihnúť od Česka. Inak, ako bezprizorná – „táto krajina“ – stane sa objektom rôznych geopolitických hier svojich blízkych, ako aj vzdialenejších susedov.