Viliam Judák 1995, Priatelia Boží, slovenské martyrológium. Životné cesty

Mučeník z nášho rodu

Juraj Čepeléni 1626 -1674.  Autor životopisu p.Juraja Čepeléniho z rádu pavlínov, iste zo skromnosti je uvedený bez mena, v úvode píše:

         Nech každý vie, aký mám úmysel, keď píšem životopis Božieho muža Juraja. Nechcem šíriť verejnú mienku o jeho svätosti ani vyvolať jeho verejnú úctu v katolíckej Cirkvi. Ani jedno nemám v úmysle, lebo to nespadá do mojej kompetencie. Chcem iba na základe historickej pravdy oboznámiť viacerých z udalosťami, ktoré nie sú známe. Nech to slúži všetkým na duchovné povzbudenie v zmysle slov sv. Gregora, ktorý hovorí: „Život Božích mužov je ako živá kniha, z ktorej čítame že boli tej istej prirodzenosti ako my“. Sv. Ambróz k tomu dodáva: „Boli však pozornejší, poznali svoje chyby, aj sa ich usilovali prekonávať“. Životopis vyšiel v trnavskej tlačiarni Spoločnosti Ježišovej v roku 1765.

Juraj pochádzal z nitrianskeho biskupstva, z mestečka Bytča, kde sa narodil v roku 1626 v rodine Juraja a Žofie, rod.Patakyovej. Keďže cítil povolanie pre duchovný stav po starostlivej výchove, ktorá sa niesla v duchu zbožnosti, a po absolvovaní gymnázia rozhodol sa zasvätiť svoj život v ráde pavlínov.

         Tento špecificky uhorský rád založil ostrihomský kanonik Euzébius po tatárskych vpádoch 1225. Meno dostal rád podľa pustovníka Pavla Thébskeho žijúceho v 2.pol. tretieho a v 1.pol 4. storočia. Na púšti prežil 90 rokov života. Novovzniknutý rád bol so začiatku len diecéznym rádom ostrihomského arcibiskupstva. Pápež Klement V. rád v roku 1308 potvrdil a tým jej dal možnosť univerzálnej pôsobnosti. Rehoľníci sa rozšírili na územie celej Európy.

         Úlohou rádu bolo viesť školy, hlásať Božie slovo a pastoračná činnosť najmä v oblastiach, kde bol nedostatok diecéznych kňazov.

         Na Slovensku založili pavlíni kláštor v Mariánke v roku 1377, v Beckove 1430, a v Trebišove 1500. Najskôr však na území Slovenska bol založený kláštor sv. Jána Krstiteľa v Lefantovciach pri Nitre v roku 1369, kde zložil Juraj rehoľné sľuby na sviatok Nájdenia sv. Kríža v roku 1643.

         V znamení kríža vykročil na cestu, ktorá mu od začiatku ponúkala kríž, v rôznej forme, až kým svoj život „nestratil“, aby ho v Kristovi našiel v celej jeho bohatosti. V celom jeho živote môžeme vidieť úsilie „poznať Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (porov. 1Kor 2,2).

         Svedectvá spolubratov – rehoľníkov hovoria o jeho živote veľmi pozitívne, ako o človeku, ktorý svoju rehoľnú formáciu chápal vážne a zodpovedne, a oddal sa Kristovi s nerozdeleným srdcom. Po skončení teologických štúdií, na záver ktorých prijal kňazskú vysviacku, upriamil svoju pozornosť na zdokonalenie sa v jednotlivých cnostiach. Veľmi horlivo konal úkony kajúcnosti, sebazaprenia, ktoré boli spojené s ustavičnou modlitbou. Uvedomoval si, že ten, kto ohlasuje Krista, musí ukázať, že vie víťaziť nad svojimi chybami. Veď len vtedy je kázeň pôsobivá a môže priniesť pravé ovocie, keď zo života kazateľa vyžaruje opravdivý príklad a ustavične zdokonaľovanie v cnostiach.

         Páter Juraj sa v predvečer svojej mučeníckej smrti v tajnosti zdôveril kňazovi Jánovi, že si zachoval pôvodnú nevinnosť v oblasti čistoty. Iste to bolo zásluhou toho, že v jeho živote vládol vrúcny vzťah k Bohorodičke Márii. Na jej počesť zasvätil všetky soboty aj sedem dní pred jej sviatkami najmä tak, že sa v tieto dni postil.

         Pri spoločnom živote v kláštore dbal aj o to, aby sa nestráca čas zbytočnými rečami. No napriek tomu, aj keď hovoril o veciach vážnych, vždy priniesol do spoločenstva ducha radosti, vyrovnanosti, optimizmu a pokoja, ktorý žiaril z jeho vnútra.

         Obdivuhodný bol jeho vzťah k prírode. Môžeme tu vidieť niečo zo sv. Františka, či Antona Padovského. Všade nachádzal stopy po nekonečnej Božej láske. „Inštruoval“ aj vtákov, aby spievali len na slávu Božiu.

Cnostný život pátra Juraja vzbudil pozornosť predstavených, ktorý ho určili za novicmajstra a za zástupcu priora v kláštore v Mariánke; túto úlohu plnil aj v kláštore v Lefantovciach.

Z podmetu pápeža Klementa X., ktorý sa horlivo usiloval o rekatolizáciu Európy, bol medzi viacerými príslušníkmi rádu pavlínov vymenovaný za apoštolského misionára aj Juraj Čepeléni.

Na území Uhorska v tom čase vládla nenávisť ku katolíckej Cirkvi, ktorá bola podfarbená politickými ambíciami odporcov voči cisárovi Leopoldovi. Cisár síce porazil Turkov ale predsa s nimi uzavrel v roku 1664 v Eisenstadte nevýhodný mier, ktorý poškodil záujmy Uhorska. To vyvolalo nespokojnosť, ktorá sa prejavila v povstaní pod vedením palatína Vešeléniho. Povstanie sa skončilo neúspechom, ba vyvolalo absolutistický postoj habsburgovcov voči protestantskej šľachte.

Leopold obmedzil slobodu protestantov, ba mnohý boli odsúdení na smrť. Trest im neskoršie zmenili na doživotný žalár. Kostoly, ktoré používali protestanti im boli odobraté a odovzdané katolíkom. Tieto a podobné vyostrené vzťahy nenapomáhali zblíženie jednotlivých konfesií ale práve naopak.

V takej nepriaznivej politicko náboženskej situácii neúnavne pracovali členovia rehole jezuitov, františkánov a pavlínov. Horlivým poučovaním o pravdách viery sa zaslúžili o návrat katolíkov.

Medzi kazateľmi z rádu pavlínov sa v roku 1672 spomínajú poverení evanjelizačnou úlohou: Juraj Čepeléni, Gregor Dubnický, Ladislav Ládani, Ladislav Lani, Augustín Siréni, Martin Török, Vavrinec Sötö. Už pred tým touto úlohou poverení iní 20 misionári.

Kňaza Juraja ustanovili za misijného farára v mestečku Fözér. Jeho pastoračná činnosť bola preniknutá veľkou horlivosťou, ale aj neúnavnou láskou. Príťažlivé boli najmä jeho kázne, ktoré prednášal tak ohnivo, že po kázni bol zvyčajne úplne vyčerpaný. Keď ho spolubratia upozorňovali, aby sa šetril, vždy odpovedal: „Slovo Božie sa musí kázať presvedčivo“!

Neboli to však len slová, ktorými získaval duše. Bol to predovšetkým jeho príkladný život. Žil v duchu reguly svojho rádu aj v novom prostredí, a to aj napriek množstvu nových povinností. Chápal, že nie je možné dávať, ak sám nebude čerpať Božiu milosť pre svoj život a pre tých, ktorí mu boli zverení.

Veľmi často sa zúčastňoval na rozhovoroch s inovercami. Tu víťazila nielen jeho učenosť, ale predovšetkým úcta k ľuďom iného názoru. Len tak mohol získať pre Cirkev sedem dedín, ktoré už boli zasiahnuté učením kalvinizmu.

Páter Juraj Čepeléni bol so svojimi veriacimi v každej chvíli. Hoci v blízkosti mesta bol bezpečný hrad, ktorý ho mohol chrániť pred rôznym nebezpečenstvom, o aké v týchto časoch nebola núdza, predsa vždy zostal medzi nimi. Stalo sa mu to osudným, keď ho na druhý veľkonočný sviatok, 26.marca 1674 jeho neprajníci prepadli, zviazaného odvliekli a podrobili ho dlhotrvajúcemu mučeniu. Juraja, horlivého kňaza –rehoľníka, väznili 60 dní. Počas tohto obdobia prešiel tortúrou neľudského zaobchádzania. Musel chodiť bosými nohami po bodliakoch trstín, znášať rezanie tabakových listov na chrbte, opľúvanie, bitie....

Príčinou takéhoto zaobchádzania bola jeho vernosť Cirkvi. Keď hanobili katolícku náuku, odpovedal: „Neviem koľko ma ešte budete mučiť, ale aj keď ma zabijete, ochotne znesiem toto krvavé svedectvo vernosti“. Jeho príklad tak zapôsobil na jeho mučiteľov, že dvaja z nich konvertovali na katolícku vieru.

Po mnohých útrapách na rozličných miestach, keďže povstalci sa vyhýbali stretnutiu s cisárskym vojskom, sa rozhodli ukončiť jeho život. Doráňané telo už túžilo po pokoji. Mučitelia ťali z nenávisti do neho sekerou, ktorá mu však neublížila. Akoby ešte nebol hodný nosiť mučenícku korunu a palmu víťazstva. Páter Juraj sa modlil za katov slovami sv. Štefana: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,60).

Zvláštnosťou, ako uvádza pisateľ životopisu, bolo to, že tí, čo sa zúčastnili na tomto poslednom mučení v blízkosti kostola boli naplnení akýmsi nezvyčajným strachom, takže rozsudok neuskutočnili tu, ale ho odtiaľ odvliekli s úmyslom dokončiť krvavé dielo na inom mieste.

Zbožný kňaz pred smrťou túžil prijať ako posilu na cestu Eucharistiu. Chcel byť posilnený tým, o ktorom svedčil až do posledného dychu. Vedel, že v meste Mezzókóvesd je katolícky kňaz. Za mnohých ťažkostí a na veľké prosby sa s ním v sprievode vojaka stretol. Zbožnou generálnou spoveďou a prijatím Ježiša Krista sa pripravil na istú smrť. Okrem toho krátko rozpovedal kňazovi o svojom predchádzajúcom mučení. Bolo to v sobotu pred sviatkom Najsvätejšej Trojice.

24.mája 1674, na sviatok Božieho Tela, prišiel deň, ktorý tak túžobne čakal. Po modlitbe za odpustenie a o zbožnom zvolaní najsvätejších mien Ježiša a Márie mu jeden zo skupiny prenasledovateľ sťal mečom hlavu v obci Szöke neďaleko Jágru. Nahé a zohavené telo nechali krvaví kati na pustom mieste. Je čudné, že po 4 dňoch ho našli neporušené.

Autor životopisu spomína aj to, že okolo tohto miesta prechádzal turecký vojak, a keď videl nepochované telo, s úctou sa vyjadril: „toto je pravý Boží služobník, nevinne zabitý“. Považoval za potrebné šabľou nasekať toľko trávy, aby zakryl telo mučeníka, a tak mu prejavil svoju úctu. Isté je, že Turci nerobili ťažkosti s pochovaním telesných pozostatkov, ktoré s úctou odniesol už spomínaný kňaz Ján Nagy do kostola vo farnosti Fárnos (Farnosiensis). Podľa miestneho zvyku vložil do jeho bezduchých rúk voskový kalich ako symbol kňazskej hodnosti. Pohrebné obrady boli osobité tým, že kňaz Nagy celebroval nie zádušnú sv. omšu, ale omšu o mučeníkoch, aby tak oslávil Boha za víťazstvo jeho vyvolených, keďže bol presvedčený o pravom mučeníctva rehoľníka Čepeléniho. Iste mal na pamäti slová sv. Augustína: „Krivdi mučeníkovi ten, kto sa za mučeníka modlí“.

Už počas pohrebu, na ktorom sa zúčastnilo množstvo veriaceho ľudu, sa prejavili niektoré mimoriadne úkazy. Pisateľ zaznamenáva i to, že na mieste vraždy vyvrel čistý prameň, v ktorom mnohí našli uzdravenie. Sotva uplynul polrok od Jurajovej vraždy, rovnako kruto zavraždili aj misionára pátra Martina Töröka z tohto rádu.

Pater Imrich Fehervari a Gregor Dubnický a mučení. Gregorovho brata, diecézneho kňaza zabili pred ich očami so šialenou zúrivosťou. Obaja pátri pretrpeli strašne bezprávie. Trápili ich, vláčili po najhrboľatejších kamenistých a mokrých cestách, trýznili ich hladom a smädom. Ponárali im často hlavu do hlbokej vody.

Ponúkli im, že im darujú život za 1200 cisárskych. No rehoľníci odmietli, lebo túžili podstúpiť smrť za Krista. Už ich viedli na miesto popravy. Na prosbu dekana miestnej farnosti nakoniec súhlasili so zaplatením výkupného vo výške 400 cisárskych.

Neprajníci apoštolskej práce sa nesprávali miernejšie ani voči pátrovi Ľudovítovi Barilovičovi. Na apoštolských cestách horlivo plnil zverené poslanie. Tým však vyvolal nenávisť voči sebe. Keď ho zajali mučili ho rozličným spôsobom: šľahali bičom, sekali šabľou, trápili ho jazdou na divom koni. Pri mučení stratil veľa krvi predsa však takmer zázrakom ostal na žive.

Aj ďalší šiesti pátri skúsili trpké zajatie. Kňaz Ján, ktorý bol v posledných chvíľach pátra Juraja jeho spovedníkom a organizátorom pohrebu, potvrdil, že sa mu umučený kňaz viac ráz zjavil, aby opísal jeho utrpenie. Zjavil sa mu aj na mieste vraždy, kde sa zavše chodil modlievať.

Je iste vhodné poznamenať aj ďalšie autentické svedectvo: do kostola, kde bol pochovaný páter Juraj asi po roku od jeho smrti priviedli istú ženu, posadnutú zlým duchom. Kňaz jej chcel pomôcť posvätným exorcizmom. Aby uľahčil vyslobodenie, pokúsil sa ju priviesť bližšie k hrobu umučeného Juraja avšak postihnutá veľmi kričala, ako len mohla, celou silou sa vzpierala a pokúšala sa tomu miestu vyhnúť. Preto, keď sa skončil exorcizmus, rozkázal diablovi, aby povedal príčinu jeho odporu. Takto prinútený ako píše autor životopisu povedal: „Pretože tá zem, kde spočíva Juraj, má páli viac ako pekelný oheň“. Jurajovo telo odpočíval v kostole Farnos takmer 15 rokov. V roku 1689 ho previezli do kláštorného kostola v Novom meste nad Šiatrom. Veľkú zásluhu na tom mal páter Ľudovít Barilovič, vikár rádu, neskorší generálny prior, za súhlasu jágerského biskupa Juraja Fenešiho, ktorý sa sám na prenesené zúčastnil 11. mája 1689. v sprievode bol aj Jozef Czece, jágerský kanonik, už viac raz spomínaný Ján Nagy, vtedy už jágerský farár, Štefan Gaal, farár z Nového mesta a Klement Podl, superior jezuitského kláštora v Jágri. Keďže už večer prišli ku hrobu, noc trávili pod stanmi, lebo mesto Farnos už bolo zrovnané so zemou. Ján Nagy na úsvite tri razy počul hlas, ktorá vychádzal z hrobu pátra Juraja: „Ani ty neujdeš podobnej smrti“. Tento muž známy chýrom svätosti , povedal svojím spolubratom čo počul. Prorocké slová sa neskoršie skutočne naplnili.

Skôr ako vybrali telesné pozostatky umučeného kňaza z hrobu, slúžili sväté omše na počesť mučeníkov sv. Nerea spoločníkov. Po otvorení hrobu našli truhlu na ktorej bolo čitateľné Jurajovo meno a priezvisko, spôsob smrti s presným časovým označením. Telo bolo rozpadnuté.

Jezuita páter Klement ako prvý z prítomných bozkom uctil lebku a vzal časť voskového kalicha, ktorý našli v truhle. Po tomto akte previezli telo do Jágru. Tam ho uložili v kostole sv. Michala archanjela, kde ho uctilo veľké množstvo veriacich a rehoľníci rozličných reholí. Sprievod s telesnými pozostatkami sa pohol smerom do kláštora sv. Egýdia v Novom meste pod Šiatrom. Tam ho uložili do novej krypty kaplnky, ktorú dal vybudovať František Rákocy. Tam spočíva až dodnes. Aj v dnešných časoch je navštevované z úcty k obetavému životu a mučeníckej smrti kňaza – mučeníka pochádzajúceho z nášho rodu.

O niekoľko rokov po jeho smrti sa začalo úradné zisťovanie jeho života a príčin smrti. Úradný proces zistil oprávnenosť úcty vzorného rehoľníka, ktorý „napísal“  Verím vlastnou krvou. Maďarské diecézy si ho uctievajú v liturgii ako Božieho služobníka medzi svätcami, ktorý nemajú vlastnú liturgickú oslavu – každoročne 13. novembra.

Hrdinské svedectvo rehoľníka kňaza Juraja Čepeléniho, dosvedčuje, že aj naša krajina bola vždy „križovatkou svätých“. Dôležité je aby sme ich vedeli objaviť, ako je to aj v prípade Juraja Čepeléniho, ktorého meno je na Slovensku takmer neznáme. Veď len vtedy, ak budeme poznať život ľudí, ktorí ostali verní Bohu a sebe aj vo veľmi ťažkých situáciách života, budeme môcť prijať ich pozvanie zodpovedne žiť v našich časoch.

Náhrobná tabuľa Juraja Čepeléniho v Slovenskom Novom meste (Satoraljaujheli)