Pochádzal zo šľachtickej rodiny, brat Žigmund (1653-1708) bol nitrianskym kanonikom a titulárnym biskupom, brat Alexander (1661-1719) členom Spoločnosti Ježišovej, filozof a historik. Študoval na stredných školách v Trnave a v Bratislave, filozofiu v Trnave (1691-1699, získal titul magistra filozofie), na Nemecko-uhorskom kolégiu sv. Apolinára v Ríme, kde ho 23. marca 1697 vysvätili za kňaza.

Z Ríma sa vrátil ako doktor teológie a apoštolský protonotár, pastoračne pôsobil v Bojnej (1699-1709), kde bolo od r. 1626 neobsadené miesto farára; žil tam v ťažkých podmienkach, v ustavičnom ohrození života. Napriek tomu dosahoval požehnané výsledky, do Cirkvi získal okolo 156 ľudí. V r. 1709 ho ustanovili za kanonika a katedrálneho archidiakona v Nitre; neskôr bol opátom pri Kostole Panny Márie v Rajke - diecéza Vesprém (1711), do r. 1714 pôsobil ako katedrálny archidiakon, potom sa stal prvým rektorom kňazského seminára v Nitre (1715-1719).

Viedol aj záznamy biskupských funkcií biskupa Ladislava Erdődyho Series functiorum Episcopalium. S biskupským poverením vizitoval územie hradňanského archidiakonátu. V r. 1714 sa zriekol tejto funkcie a stal sa archidiakonom tohto archidiakonátu. Dňa 30. januára 1718 dostal od kráľa titul biskupa v Dulcine (Albánsko). Potom bol sudcom tzv. sedmipanského súdu (1719), miestodržiteľským radcom (1724), v hodnosti kanonika-kustóda sa postaral, aby Skalka pri Trenčíne získala relikvie sv. Andreja-Svorada a Benedikta (30. júna 1727). V r. 1730 ho ustanovili za generálneho vikára, v r. 1733 za sriemskeho, biskupa po udelení pápežského súhlasu ho 4. apríla 1734 v Nitre vysvätili za biskupa. V r. 1735 odišiel do Sriemu, no keďže táto diecéza bola dosť spustošená, kráľ ho so súhlasom Svätej stolice vymenoval aj za prepošta v Požege (Slavonská Požega), pričom sa mu ponechalo postavenie nitrianskeho kanonika. Najprv nejaký čas býval v Kapole pri Požege, potom v Iloku (1736-1746). Navštevoval jednotlivé farnosti, horlivo pracoval na pozdvihnutí náboženského života, dal vybudovať viaceré fary a kostoly a z vlastných úspor dal opraviť biskupské sídlo v Petrovaradíne. Usiloval sa aj o rozšírenie zvereného biskupstva získaním územia Vukovaru. Podporoval kamaldulských rehoľníkov v kláštore v Májku a mladých bohoslovcov. Jednému z nich založil fond 2000 zlatých na štúdium v trnavskom seminári. Povolal kňazov zo Slovinska a zveril im novozaložené farnosti v Karlovaci, Kamenici a v Sriemskej Mitrovici. Okrem teologických vedomostí mal obšírne právnické znalosti a kapitule tým preukázal mnohé služby. Palatín Mikuláš Pálfi využíval jeho erudíciu na sneme v Bratislave. Stal sa vyslancom Nitrianskej kapituly na stavovskom sneme v Bratislave (1722) a členom snemovej komisie pre úpravu hraníc s Moravou.
Bol autorom opisu Sriemskeho biskupstva, práce o slobodách a privilégiách Cirkvi a duchovenstva v Uhorsku, príručiek z oblasti cirkevnej správy. Ovládal aj slovenčinu. Stretával sa s národne uvedomelými kňazmi (napr. s Jánom Baltazárom Maginom, autorom Obrany práv Slovákov). Viedol prísny asketický život, počas pätnástich rokov chodieval každú sobotu v noci bosý na nitriansku Kalváriu. Až po smrti sa zistilo, že mal telo ovinuté reťazou, ktorú podľa príkladu sv. Andreja-Svorada nosil od r. 1718, takto ho aj pochovali do katedrálnej krypty. V Nitre sa nachádza viacero pamiatok na jeho život, napr. oltár v Chráme sv. Ladislava, ktorý dal postaviť r. 1750, v biskupskom archíve niekoľko listín, ktoré starostlivo prepísal, aby sa uchovali pre budúce časy, v diecéznej knižnici niekoľko jeho literárnych prác.
Soréniho publikované diela: Manuale neo-canonicorum... (Príručka pre nových kanonikov..., Trnava 1714, 2. vyd. Bratislava 1738); Praerogativae, libertates privilegia ecclesiis... (Prednosti, slobody, privilégiá Cirkvi, Bratislava 1729, rozoberá výsady kléru alebo duchovenstva uhorského kráľovstva); Vindiciae Syrmienses... (O požiadavkách sriemskeho biskupstva, Bratislava 1724, 2. vyd. Budín, 1746); Remonstratio illius (Trnava 1739, otázky svätenia rehoľníkov); Archidiaconus visitans... (Bratislava 1727, 2. vyd. Trnava 1752, hovorí o spôsobe vykonávania kánonických vizitácií).
 

Pramene:

Belás, L.: Významné osobnosti Nitry. Nitra 1998, s. 135-136; Judák, V.: Priatelia Boží. Slovenské martyrológium. Bratislava 1995, s. 119-130; Porochnavec, P.: Ladislav Sörenyi. Rkp., seminárna práca, Bratislava; Slovenský biografický slovník V. Martin 1992, s. 317; Vagner, J.: Adalékok a nyitrai székeskáptalan történetéhez. Nitra 1896, s. 287-294; Zelliger, A.: Egyházi írók csarnoka. Trnava 1893, s. 514-515.

Zdroj: https://www.knihydominikani.sk/hlavna_bibl_b4?autor_id=2480