MARTIN MEDŇANSKÝ – ľudový básnik a národný buditeľ

Rodák z Divinky na Považí (nar. 10. novembra 1840) po štúdiách v Trenčíne a v Nitre, kde absolvoval Viktorínovu Gramatiku slovenskej reči. Z podnetu botanika Andreja Kmeťa prekladal hodne z poľštiny a veršoval. Pritom sa vzdelával v rečiach – okrem klasických rečí dobre ovládal nemecky, maďarsky, poľsky, rusky, rumunsky a francúzsky. Jeho najobľúbenejším čítaním boli: Ján Kollár, A. S. Puškin a Mickiewicz. Medňanský sa vedel povzniesť nad všetky strasti, ktoré vtedy trápili Slovákov, šiel za vznešenými cieľmi so zápalom jemu vlastným a od prirodzených práv slovenského národa neodstúpil ani o piaď. A svojim ideálom sa neodrodil ani za kaplánovania v Lietave, v Rosine, vo Vysokej na Kysuciach, v Bošáci, Zliechove a i. Roku 1872 dostal faru v Beckove. Keďže úplne ohluchol, odobral sa na zaslúžený odpočinok do Trenčianskeho Istebníka, kde ako 60 – ročný umrel – pred 75 rokmi – 3. novembra 1899. Aj ako penzista sa zaoberal ovocinárstvom. Korešpondoval najmä s Františkom Richardom Osvaldom, ktorému sa v r. 1897 v liste ponosoval: „Prosím Boha o kúsok života, nie kvôli sebe, lež kvôli mojim. Zdá sa mi však, že to už dlho nepotrvá a že ma stratíte...

Ako Slovák vystupoval vždy mužne, otvorene a uvedomelo. Udržiaval osobné styky s vynikajúcimi Čechmi, Moravanmi, Poliakmi, Chorvátmi a Rumunmi. Je zaujímavé, že písal väčšinou po česky a veľmi mnoho príspevkov uverejnil v Kuldovej „Posvátné kazatelni“. Jeho dobrý a verný priateľ Frant. R. Osvald mu vyčítal, že zanedbáva slovenskú literatúru. Medňanský mu na to odpovedal: „Som prívržencom našej spisovnej reči; má ona poklady, aké ani Česi nemajú. Však nemôžem za to a vysvetliť Ti to neviem, prečo ja moje práce radšej vidím, keď sú česky tlačené. Pritom – dáte mi za pravdu – je to veľmi výhodné, keď sú moje práce inde tlačené; aspoň v zahraničí lepšie poznajú naše pomery a týmto si viac priateľov získame!“

Medňanský usilovne pracoval na literárnom poli. Napísal hodne rozprávok, ktoré vyšli u nás (Sokol, Slovesnosť a i.), ako aj na Morave. V rokoch 1875 – 1876 vydal dva zväzky veršov pod pseudonymom Dušan Sáva Pepkin „POESIS“. Pritom zostal skromným a sám si uvedomoval, že nemá básnickú žilu. V liste Andrejovi Kmeťovi napísal: „Bračok môj, ja nemám úmysel byť nejakým významnejším básnikom, pretože som si istý, že také sily nikdy nenadobudnem.“ Okrem toho z poľštiny preložil „Denník cestopisu Jozefa Kopcza“. Prispieval do slovenských kalendárov, akými boli Pútnik svätovojtešský (1882 – 1885) a do Lichardovho Slovenského kalendára.

Pútnik Svätovojtešský. Kalendár na rok 1974, str. 76.