Cirkevné pomery na Slovensku v stredoveku.

Politický a kultúrny význam Slovenska.

Ani po rozklade Veľkomoravskej ríše na zač. X. st. nestratilo Slovensko svoj politický význam. Tým viac to platí o význame náboženskom a kultúrnom. Cirkevná organizácia na Slovensku stala sa vzorom cirkevnej organizácie v Uhorsku. Od Slovákov prijímali nevzdelaní Maďari základy kultúry. Politicky patrilo Slovensko po strate svojej samostatnosti načas k Čechám a neskôr k Poľsku, až od r. 1025 stalo sa časťou uhorského kráľovstva. Slovenskí zemani Hunt a Poznaň pomáhali sv. Štefanovi

proti pohanským odbojníkom maďarským pri budovaní uhorského štátu a upevňovaní kresťanstva v ňom. Osudy nitrianskeho biskupstva v X. a XI. st. sú málo známe. Nitriansky biskup Wiching z Nitry odišiel a stal sa pasov­kým biskupom. Jeho pôsobenie však narazilo aj tu na odpor. Musel sa vzdať biskupského úradu a odišiel do kláštora.

Sv. Bystrík.

V XI. st. spomína sa ako nitriansky biskup sv. Bystrík (Beztertus), ktorého pohanskí Maďari za vzbury proti kráľovi Petrovi, nástupcovi sv. Štefana, chytili, šípmi a mečom usmrtili 24. sept. 1047. Po mučeníckej smrti sv. Bystríka nitrianske biskupstvo asi nebolo obsadené. Slo­vensko stalo sa jadrom ostrihomskej diecézy. V Nitre, Brati­slave a na Spiši boli prepozitúry čiže prepoštstvá. O obnovenie nitrianskeho biskupstva sa usilovalo prvé slovenské údelné knieža Gejza, syn sv. Štefana, ktorý založil aj opátstvo vo Sv. Beňadiku. Nitrianske biskupstvo bolo obnovené za kráľa Kolomana (1095—1116) na začiatku XII. storočia. Po odstránení posledných zbytkov pohanstva v Uhorsku koncom XI. st. začal sa radostný rozvoj náboženský a cirkevný aj na Slovensku, ktoré cez celé X. a XI. st. veľmi trpelo za neustálych vojen medzi uhorskými kráľmi a ich nepriateľmi vonkajšími, ako aj opakovanými pokusmi spurných pohanských Maďarov, ktorí sa usilovali odstrániť v Uhorsku kresťanstvo a zaviesť opäť pohanstvo.

Kláštory.

O náboženskom a kultúrnom napredovaní Slovenska svedčia početné kláštory, ktoré boli centrami nielen náboženskými, ale aj kultúrnymi a hospodárskymi. Z rehoľníkov pôsobili na Slovensku benediktíni, premonštráti, cister­ciáni a od XIII. st. aj františkáni a dominikáni. Popri liturgii latinskej udržala sa na Slovensku ešte dlho aj slovanská li­turgia.

B e n e d i k t í n i.

Medzi najstaršími benediktínskymi kláš­tormi na Slovensku prvé miesto patrí opátstvu sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Jeho počiatky siahajú pravdepodobne až do do­by cyrilometodejskej. Sv. Štefan obdaril ho rozsiahlymi majet­kami. Nejaký čas sa tam konali bohoslužby slovanským jazy­kom. Začiatkom XI. st. žili v zoborskom kláštore významní mnísi - pustovníci sv. Andrej a Benedikt. Sv. Andrej (Svorad) pochádzal z Poľska. Jeho žiakom bol sv. Benedikt, mních slo­venského pôvodu. Zdržovali sa časom aj v horách okolo Tren­čína (Skalka). Sv. Andrej zomrel v kláštore na Zobore, sv. Be­nedikta zabili zbojníci v jeho pustovni pri Trenčíne a jeho mŕtvolu vhodili do Váhu. Po roku bola jeho mŕtvola nájdená vo Váhu neporušená, prenesená do Nitry a pochovaná vedľa sv. Andreja v chráme sv. Emeráma na nitrianskom hrade. Za svätých boli obidvaja pustovníci vyhlásení r. 1083. Ich svia­tok sa svätí 17. júla. V nitrianskom biskupstve sú uctievaní ako patróni, nitrianskej diecézy.

Benediktíni žili v kláštore na Zobore do r. 1468, keď museli opustiť kláštor. Kláštor pustol až do r. 1691, keď nitriansky biskup Jáklin uviedol do neho mníchov sv. Romualda, zvaných kamaldulskými mníchmi. Títo tam žili až do r. 1782, keď cisár Jozef II. rád zrušil. Kláštor sa premenil skoro úplne v rozva­leninu. Nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko dal kláštor ob­noviť a r. 1935 ho odovzdal misionárom Božieho Slova. Druhým slávnym kláštorom benediktínskym na Sloven­sku bolo opátstvo sv. Benedikta v krásnom Pohroní. Založil ho r. 1075 Gejza, údelné knieža slovenské. Dnes tam bývajú saleziáni. Medzi ďalšie benediktínske kláštory patrili opátstva Panny Márie v Pograniciach pri Nitre, sv. Benedikta na Skalke pri Trenčíne, Panny Márie v Klíži pri Topoľčanoch, sv. Kozmu a Damiána v Budaniciach pri Topoľčanoch. Sú pomníkmi zbož­ného života a kultúrnej vyspelosti slovenského ľudu v dávnej minulosti.

O s t a t n é r e h o l e.

Prvý premonštrátsky kláštor založil na Slovensku veľmož Lampert r. 1135 v Bzovíku pri Kru­pine. Cisterciáni sa usadili r. 1141 v Lipníku pri Rožňave a neskôr v Bardejove a Štiavniku. Po páde Svätej zeme do turec­kých rúk usadili sa na Slovensku aj templári v Kliži-Hradišti. Od XIII. st. usadzovali sa na Slovensku františkáni a domini­káni. Prvé kláštory založili si františkáni v Bratislave, Trnave a Nitre. Neďaleko Ostrihomu založil kanonik Euséb novú, do­mácu rehoľu Pavlínov, ktorá sa veľmi rozšírila po celom Slo­vensku.

Najstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné čiže stoličné. Strediskom stolice boli pevné hrady, na ktorých boli aj hradné fary. K hradu patrilo cirkevne celé okolie. Od XIV. st. vznikajú fary nielen v mestách, ale aj v ľudnatejších obciach slovenských krajov.

Vpády Tatárov.

Všestranný náboženský, kultúrny a hospodársky rozvoj Slovenska prerušili vpády Tatárov, ktorí za vlády kráľa Bélu IV. (1235—70) vpadli r. 1241 do Uhorska, aby sa pomstili uhorským kráľom za prijatie do uhorského kráľovstva Kumánov, s ktorými Tatári bojovali. Tatárske vojsko strašne spustošilo celé Slovensko, pričom veľká časť sloven­ského obyvateľstva zahynula. Len niektoré pevné hrady (Bra­tislava, Nitra, Komárno, Trenčín) odolali tatárskym útokom. R. 1285 vtrhli Tatári znova na východné Slovensko do Spiša a zasa ho spustošili. Uhorskí králi usilovali sa nahradiť nedostatok obyvateľstva po tatárskych plenoch vo svojom kráľovstve povolaním cudzích kolonistov, najmä nemeckých, ktorým dávali mnohé výsady. Tak vznikli na Slovensku nemecké ostrovy. S touto nemeckou kolonizáciou súviselo čulejšie za­kladanie miest a rozvoj obchodu a priemyslu podľa nemeckého vzoru.

Anjouvci.

 R. 1301 vymrel v Uhorsku kráľovský rod arpádovský smrťou kráľa Ondreja III. Po vymretí arpádovskej dynastie bojovali o uhorský trón viaceré cudzie panovnícke rody, z ktorých bojov vyšiel víťazne rod Anjouovcov. Za tých­to sporov o trón skutočným pánom na Slovensku na začiatku XIV. st. bol na západe mocný Matúš Čák Trenčiansky (1321), „pán Váhu a Tatier“, a na východe mocný rod Amadeovcov. Vláda Anjouovcov (1306—1382) v Uhorsku bola pre Slo­vensko požehnaním. Usilovali sa povzniesť uhorský štát politicky, hospodársky i kultúrne. Zakladali mesta a podporovali rozvoj obchodu a priemyslu, najmä baníckeho. Kultúre XIV. a XV. st., ktorá zanechala na Slovensku krásne pamiatky staviteľské a umelecké, hovoríme gotická kultúra.

Spory o  trón.

Po smrti kráľa Ľudovíta Veľkého z ro­du Anjouovcov (1382) nastali znova spory o uhorský trón. Králom uhorským stal sa Žigmund Luxemburský (1387-1437), ktorý bol od r. 1410 aj kráľom nemeckým a po smrti svojho brata Václava IV. (1419), kráľa českého, aj českým kráľom. Za tohto panovníka bolo Slovensko v r. 1421—34 viac­ krát spustošené vpádmi husitských vojsk, ktoré sa takto chceli pomstiť Žigmundovi za jeho domnelú vierolomnosť v prípade Jána Husa a za násilné potlačovanie husitského hnutia v Čechách. Za týchto vpádov boli slovenské kraje, ktorými prešli husitské vojská, vydrancované a strašne spustošené. Tieto hu­sitské vpády nesledovali na Slovensku náboženské ciele, prenesenie husitstva na Slovensko, ale len ciele vojenské a hospodárske. Preto zo stránky náboženskej nemalo husitstvo na Slovensko skoro nijaký význam a preto ani nebolo na Slovensku prípravou na náboženskú revolúciu XVI. st. Hrozné spusto­šenie vyvolalo medzi slovenským ľudom skôr odpor a nenávisť než príchylnosť k husitizmu, ktorý aj v Čechách narobil viac škody ako dobra.

Matej Korvín.

Jasným obdobím v dejinách uhorských bola vláda Huňadovcov, najmä kráľa Korvína (1457—90), syna statočného bojovníka proti Turkom, Jána z Huňadu, ktorý od r. 1444 bol správcom Uhorska. Huňadovci boli šľachtici rumun­ského pôvodu. Matej Korvín povzniesol Uhorsko politicky, hospodársky a kultúrne. Za neho šírili sa v Uhorsku humanizmus a renesancia, lebo Matej Korvín oženil sa po smrti svojej prvej manželky s neapolskou princeznou Beatricou. Tým bola otvo­rená cesta talianskemu humanizmu a renesancii do Uhorska. Kráľovské sídlo Mateja Korvína, Budín, stalo sa strediskom talianskych učencov a umelcov. Matej Korvín založil v Budíne veľkú knižnicu (Bibliotheca Corviniana) a v Bratislave r. 1465 univerzitu (Academia Istropolitana), ktorá však po smrti svojho zakladateľa zanikla. Jej meno nesie terajšia slovenská uni­verzita v Bratislave.

Turecké nebezpečenstvo.

Po smrti vynikajú­ceho kráľa Mateja Korvína dostali sa na uhorský trón poľskí králi (Vladislav Jagello a Ľudovít II.), ktorí o uhorské kráľovstvo veľmi nedbali, takže uhorská šľachta strhla na seba všetku moc, ale o záujmy krajiny sa nestarala. Rozháraných pomerov v krajine využili Turci, proti ktorým museli bojovať už Hu­ňadovci. Vtrhli do Uhorska a porazili r. 1526 uhorské vojsko pri Moháči. V tejto bitke zahynul aj kráľ' Ľudovít II. a veľká čiastka uhorskej šľachty a duchovenstva. Po tejto katastrofe nasledovala v Uhorsku doba dlhých a ťažkých utrpení pod panstvom Turkov, ktoré trvalo vyše 150 rokov. Na tejto katastrofe niesli vinu všetky stavy, šľachta i vysoký klérus, ako aj sedliacky ľud. Koncom stredoveku Uhorsko bolo rozhárané nielen politicky a hospodársky, ale aj nábožensky. Takto aj v Uhorsku bola pripravená pôda pre náboženskú revolúciu XVI. storočia, ktorá sa odohrala najmä na Slovensku, lebo ostatné krajiny Uhorska boli pod mocou a vplyvom Turkov.

Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Prehľadné dejiny Katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny,  s. 129-134.