Krátke dejiny kat. Cirkvi na Slovensku VII. – Slovenská republika ako kresťanský štát, Slovenská republika a Vatikán
Slovenský štát vznikol za mimoriadnych okolností a v období poznačenom medzinárodným napätím. To však nijako neznehodnocuje legalitu a oprávnenosť jeho vzniku. Bol výsledkom politického vývoja slovenského národa. Vonkajšie pomery a udalosti tento proces politického dospievania nevyvolali a ak mali naň nejaký vplyv, tak iba v tom, že ho zrýchlili. Takmer všetky malé štáty Európy vznikli počas politických kríz a za podpory mocnejších štátov a veľmocí.
Európska a svetová pospolitosť pokladala nový štát za celkom prirodzený medzi národno – politický fenomén a svoje súhlasné stanovisko prejavila tým, že mu udelila svoje uznanie a tým ho prijala za člena svetovej spoločnosti suverénnych štátov. Slovenskú republiku uznali jej susedia (Poľsko, Maďarsko, Nemecko), veľmoci (Taliansko, V. Británia, Sovietsky zväz, Japonsko, Francúzsko), neutrálne štáty (Vatikán, Švédsko, Švajčiarsko, Španielsko) a ďalšie európske a mimo európske štáty (Juhoslávia, Rumunsko, Fínsko, pobaltské štáty, Belgicko, Costa Rica, Ecuador, atď.). Dohromady to bolo asi 30 štátov z celkového počtu 50 suverénnych štátov vtedajšieho sveta. Iste by nás boli uznali aj ostatné štáty, ale potom v septembri 1939 vypukla II. svetová vojna, ktorá rozdelila svet na dva tábory a Slovensko sa dostalo (nie vlastným výberom, ale okolnosťami svojej geopolitickej situácie) do tábora mocnosti Osi.
Predsedom prvej slovenskej vlády bol katolícky kňaz Dr. Jozef Tiso a z jej ôsmich ministrov bolo sedem veriacich katolíkov a jeden evanjelik (gen. F. Čatloš). Vláda sa musela predstavovať svojim občanom, ani nemusela vysvetľovať svoj program, pretože išlo o program, ktorý členovia slovenskej vlády (okrem F. Čatloša) ako opoziční ľudácki politici presadzovali za predchádzajúcich 20 rokov boja o autonómiu.
Dňa 21. júla 1939 odhlasoval slovenský snem Ústavu Slovenskej republiky. Hlavný podiel na jej vypracovaní mal poslanec Dr. Karol Mederly. Odmieta sa v nej totalitný systém, a taká forma demokracie, akú Slováci poznali pod vládou pražského centralizmu. Ústava legálne zakotvuje autoritatívny systém so stavovským zriadeným, tak ako to odporúčajú sociálne encykliky Rerum novarum a Quadragessimo anno. Vychádza z princípu, že všetka moc a právo pochádzajú od Boha a to je vyjadrené hneď v úvodnej vete Ústavy: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Toho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, si zriadil svoj vlastný samostatný štát.“
Bol to odvážny a chvályhodný pokus uviesť kresťanské princípy do verejného života. Bohužiaľ, nebolo možné uskutočňovať tento program v pokojných časoch a v normálnych podmienkach, pretože dva mesiace po odhlasovaní ústavy vypukla II. svetová vojna.
Ako všetky ostatné štáty strednej Európy, kde mocenský vplyv Francúzska bol od jesene 1938 nahradený nemeckým vplyvom, aj Slovensko bolo „pod ochranou“ Nemecka. Tento vzťah bol medzinárodno – právne formulovaný v tzv. ochrannej zmluve (Schutzvertrag) z 18/23. marca 1939, ktorá (podobne ako iné zmluvy malých štátov s veľkými, v minulosti i v prítomnosti) obmedzovala možnosti slovenskej politiky v zahraničnej, vojenskej a hospodárskej oblasti. V zmysle tejto zmluvy Slovensko nemohlo ostať neutrálnym v nemecko – poľskej vojne. Za účasť na „poľskom ťažení“ Nemecko umožnilo, aby sa navrátili pod slovenskú správu tie oblasti Kysúc, Oravy a Spiša, ktoré sme v rokoch 1920 – 38 museli odstúpiť Poľsku.
Územné zmeny, ktorými Slovensko v r. 1938 – 9 prechádzalo (odstúpenie južného a časti východného Slovenska Maďarsku, pripojenie Devína a Petržalky Nemecku, strata a návrat kysuckých, oravských a spišských obcí Poľsku) sa dotkli aj cirkevnej organizácie Slovenska. Bola nimi postihnutá každá diecéza okrem banskobystrickej a na stratenom území sa nachádzali aj dve biskupské sídla (Košice, Rožňava).
Dňa 19. júla 1939 vydala Sv. stolica bullu Diecesium fines, ktorou sa Maďarsku odstúpené územia trnavskej apoštolskej administratívy vrátilo pod správu ostrihomského arcibiskupstva a z územia košickej, rožňavskej a satmárskej diecézy, ktoré ostali na Slovensku, boli zriadené tri apoštolské administratúry, ktoré spravoval biskup Jozef Čársky, sídliaci v Prešove. (Treba však pripomenúť, že táto bulla nenadobudla oficiálny charakter, pretože nebola uverejnená v úradnom vatikánskom vestníku Acta Apostolicae Sedis).
Dňa 26. októbra 1939 slovenský snem zvolil za prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu. Vatikán mal proti tomu svoje výhrady v tom zmysle, že v súčasnom kritickom období úlohu by mohol hádam užitočnejšie vykonávať laik. Ale po objasnení situácie svoje stanovisko zmenil a pápež Pius XII. poslal „vrele milovanému synovi“ (dilectissimo filio) prezidentovi Tisovi blahoprajný list, v ktorom vyprosuje Božie požehnanie preňho i pre národ, ktorému je hlavou.
Dr. Tiso, ako odchovanec viedenského Pazmanea (kde jedným z jeho profesorov bol kňaz Ignaz Seipel, od r. 1922 kancelár Rakúska) dobre poznal pápežské sociálne encykliky i postoj Sv. stolice k totalitárnym systémom. Zodpovednosť, ktorá doľahla na jeho plecia v týchto ťažkých časoch, bola veľmi veľká. Politická nevyhnutnosť určovala, že štát, ktorému stál na čele, nemohol byť iný ako Európa, v ktorej jestvoval. Tisovi však išlo o to, aby národ vo vlastnom štáte mohol rásť a rozvíjať svoje schopnosti v duchu svojich kresťanských a národných tradícii.
Lenže politika je „umením možného“ a ani Tisovi a slovenským politikom sa nepodarilo dosiahnuť všetko, čo by boli chceli. A preto aj ich činnosť nemožno posudzovať podľa toho, čo konali, ale podľa toho, čo mohli za daných okolností konať. Nie iba podľa toho, čo pripustili, ale ešte viac podľa toho, čomu zabránili. Okolnosti ich nepovstali pred výber medzi dobrom a zlom, ale oveľa častejšie pred výber medzi väčším a menším zlom. Ako kňaz a profesor morálky Dr. Tiso iste dôkladne premyslel každý svoj krok.
Bol vystavený tlaku zvonka i zvnútra. Ako sa našli medzi Slovákmi obdivovatelia a ochotní prisluhovači Prahy a Moskvy, tak sa našli aj prisluhovači Berlína. Títo chceli zavádzať u nás slovenský variant národného socializmu. Na ich čele stál predseda vlády prof. Dr. Vojtech Tuka. V auguste 1940, keď po víťazstve nad Francúzskom Nemecko bolo na vrchole svojej moci, prez. Tiso bol prinútený prepustiť Dr. F. Ďurčanského (ministra zahraničia a vnútra) a dať jeho funkcie politikom pro – nemeckej orientácie: ministerstvo zahraničia Dr. V. Tukovi a ministerstvo vnútra A. Machovi. Títo mali usmerňovať Slovensko podľa národno – socialistického vzoru. No zásluhou premyslenej politiky prezidenta Tisu sa im to nepodarilo. V svojom prejave dňa 20. januára 1941 Tiso odvážne vystúpil na obranu slovenských kresťanských tradícii: „My nepotrebujeme cudzie vzory. Máme svoj kresťanský sociálny program a budeme ten uskutočňovať... Nám nové prúdy nemôžu priniesť nič nového, my sa nemusíme učiť od druhých a odkukávať svoj program od susedov. My ho už máme tu dlhé roky, dnes ho musíme iba realizovať.“
Tisovo úsilie malo podporu celého národa, dokonca aj tam, kde by to človek neočakával. V júni 1942 posiela Viliam Široký z väzenia moták, v ktorom dáva ilegálnym skupinám KSS pokyny „zastaviť politický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského národa.“
Slovenská republika a Vatikán
Vatikán bol medzi prvými štátmi, ktoré uznali Slovenskú republiku. Za nuncia do Bratislavy Svätá stolica poslala Msgr. Xaveria Rittera, svojho bývalého diplomatického zástupcu v Prahe. Minister zahraničia Dr. Ďurčanský v svojej neskúsenosti to pokladal za krok, ktorým Vatikán implicitne pokladá Slovensko za pokračovanie bývalej Č-SR. To viedlo k nedorozumeniu a Msgr. Ritter sa vrátil do Vatikánu bez toho, že by bol odovzdal svoje poverovacie listiny. Spor sa síce podarilo urovnať, ale Vatikán už neposlal do Bratislavy nuncia, iba internuncia v osobe Msgr. Giuseppe (Jozef) Burzia, pomerne neskúseného diplomata, ktorý prišiel do Bratislavy 9. júna 1940.
Slovenskú republiku reprezentoval pri Vatikáne novinár a politik Karol Sidor, blízky spolupracovník Andreja Hlinku, ktorý prišiel do Ríma 15. júla 1939 a v svojej funkcii zotrval až do konca vojny. Svoju činnosť opísal v knihe pamätí Šesť rokov pri Vatikáne (Scranton PA, 1947).
Vzťahy medzi Slovenskom a Vatikánom sa vyvíjali uspokojivo, ale neboli celkom bez problémov. Vatikán dal súhlas k tomu, aby Dr. J. Tiso vykonával úlohu predsedu vlády, vyslovil však pochybnosti k jeho prezidentskej funkcii. Ale (ako sa to spomína vyššie) keď bol Tiso zvolený za prezidenta, Pius XII. mu poslal (dňa 5. dec. 1939) blahoprajný list so svojim apoštolským požehnaním. Ešte predtým Vatikán vyjadril slovenskému vyslancovi Sidorovi svoje uspokojenie nad ústavou Slovenskej republiky, ktorá sa niesla v duchu pápežských sociálnych encyklík.
Tajomníkom slovenského vyslanectva bol Msgr. Jozef Kapala, v Amerike narodený a v Ríme vyštudovaný bývalý tajomník biskupa Vojtaššáka. Jeho zásluhou sa rozprúdili živé styky medzi Rímom a Slovenskom. So záujmom sa sledovala činnosť sv. Otca a obšírne sa o nej písalo v slovenskej tlači. Nikdy predtým neštudovalo v Ríme toľko slovenských kňazov a rehoľníkov. Viacerí zaslúžilí katolícki laici boli odmenení rádom sv. Gregora a inými vyznamenaniami. (napr. R. Čavojský, K. Mederly, etc.). Boli aj čulé obchodné styky a Slovensko zásobovalo Vatikán drevom, papierom a inými svojimi výrobkami.
Mnoho úsilia sa vynaložilo do snahy uzavrieť konkordát a vytvoriť samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu. Návrh konkordátu (vypracovaný profesormi Knappekom a Funczíkom) bol predložený Vatikánu koncom roka 1942. Ale vzhľadom sa neisté vojnové pomery Svätá stolica nepokladala tento projekt za praktický a navrhla odložiť uskutočnenie na povojnové obdobie. Svoj blahosklonný postoj k Slovensku prejavila Sv. stolica aj tým, že dňa 11. mája 1944 povýšila nitrianskeho biskupa Dr. Karola Kmeťka na arcibiskupa ad personam (t. j. bez toho, aby povýšila jeho biskupstvo na arcidiecézu).
V rokoch 1941 – 42 došlo k určitému napätiu vo vzájomných vzťahoch. Vatikán protestoval proti tvrdým opatreniam v tzv. Židovskom kódexe a neskoršie i proti deportáciám židovských občanov, ktoré začali v marci 1942. Internuncius Msgr. G. Burzio prevádzal celú záležitosť dosť netaktne a dostal sa do ostrého konfliktu s predsedom vlády Dr. V. Tukom, čo potom ovplyvnilo jeho diplomatické hlásenia do Vatikánu.
Zákroky Vatikánu mali svoj účinok. V nóte adresovanej britskému vyslancovi pri Vatikáne v októbri 1944 sa položenie židov na Slovensku označuje za „relatívne uspokojivé“ a Vatikán to pripisuje sčiastky aj svojmu diplomatickému zásahu.
Zdroj:
Vnuk, F. Náčrt dejín katolíckej cirkvi. Bratislava: Cyrilo – metodská bohoslovecká fakulta, Univerzity Komenského, 1995, s. 103 – 107.
