Od čias sv. Cyrila a Metoda až po Bernolákovcov – 2. časť
Škola Bernolákova.
Trnava ostáva novým kultúrnym strediskom. Trnavská univerzita r. 1777 bola preložená do Budína a tým Slovensko stratilo svoje kultúrne stredisko. Ale Anton Bernolák a jeho spoločníci postarali sa o to, aby slovenský kultúrny život nielen neochabol na Slovensku, ale ešte plnšie sa rozvil. Ich usilovnej práci možno ďakovať, že sa vrelý národný cit rozlial aj do širokých vrstiev ľudu. Toto dosiahli pomocou slovenčiny a jednotného slovenského pravopisu. Kniha, písaná jednotným slovenským pravopisom, mala dvíhať náboženskú a kultúrnu úroveň slovenskej pospolitosti a národne prebúdzať a upovedomovať.
Anton Bernolák (1762 – 1813). Rozhodný krok na tomto poli urobil rím. – kat. kňaz Anton Bernolák. Mladý nadšený pracovník ešte ako bohoslovec vydal r. 1789 „Filozoficko – kritickú rozpravu o slovenských písmenách.“ V tomto diele a potom aj v iných jazykovedných prácach určil zákony spisovnej slovenčiny a pravidlá slovenského pravopisu. Vo svojom šesť zväzkovom „Slovári“ zhrnul rečové bohatstvo slovenského jazyka, aby dokázal, že slovenčina je schopná tvoriť a rozvíjať kultúrny život slovenský, dielami po slovensky písanými. Bernolákov Slovár je jeden z prvých slovníkov v slovanskom svete a vydaný bol r. 1825 – 1827 zásluhou ostrihomského kanonika, Juraja Palkoviča. R. 1796 Bernolák vydal Katechizmus pre vyučovanie náboženstva.
Slovenské učené tovarišstvo r. 1792. Pre povznesenie slovenského národného života Anton Bernolák za spolupráce Juraja Fándliho a iných založil Slovenské učené tovarišstvo v Trnave r. 1792. Učené tovarišstvo bolo kultúrne ohnisko, okolo ktorého stáli národne uvedomelí pracovníci, predovšetkým katolícki kňazi, aby písaným slovom slovenským a štedrou podporou dvíhali mravnú a kultúrnu úroveň slovenského ľudu a šírili národné povedomie. Poprední členovia tovarišstva boli: Anton Bernolák, Juraj Fándli, Ján Hollý, Juraj Palkovič, kanonik, biskupi, kardinál Alex. Rudnay, Jozef Vurum a iní.
Stánky tovarišstva. Učené tovarišstvo malo vplývať na duše všetkých Slovákov. Preto zakladali sa odbočky tovarišstva, ktoré sa menovali stánkami. Prvý a najväčší stánok bol v Nitre. Podobné stánky mali tieto mestá: Banská Bystrica, Soľná Baňa, Jáger, Ržňava, Rovné pri Veľkej Bytči, ba aj Viedeň. Hlavnou oporou stánkov boli katolícke fary, z ktorých sa šíril záujem o tovarišstvo a jeho knihy. Hoci v tovarišstve mali najväčšiu účasť kňazi, jednako tovarišstvo združovalo slovenských úradníkov, notárov, mešťanov, v ktorých srdciach horel ohník rodolásky k slovenskej veci.
Juraj Fándli (1754 – 1811). Prvým spolupracovníkom Bernolákovým bol Juraj Fándli, rím. – kat. farár v Naháči, ktorý svoje pero odovzdal do služieb slovenského ľudu a učil ho lepšie obrábať zem a gazdovať na slovenskej hrude. Pre ľud napísal knihy: „Pilný domajší a poľ. Hospodár“ r. 1792, „Zelinkár“ r. 1793, „Slovenský včelár“ r. 1802. Napísal ohromný spis, v ktorom sa zastával práv zotročovaného ľudu tak ohnivo a nebojácne, že vrchnosť spis zhabala pred vytlačením, lebo sa obávala povstania. Kázne Juraja Fándliho zapaľujú slovenskú hrdosť a nepoddajnosť, najmä kázeň o veľkých predkoch Slovákov, o sv. Cyrilovi a Metodovi. Fándli dobre vybadal, že slovenský národný život len vtedy sa rozprúdi, keď slovenský ľud bude národne uvedomelý a hospodársky mocný a samostatný.
Ján Hollý (1785 – 1849). Najslávnejším mužom Bernolákovej školy bol Ján Hollý, rím. – kat. farár v Maduniciach. Vo svojich básnických dielach sprítomňoval slovenskú minulosť, aby posilnil početne malý slovenský národ veľkosťou a slávou dávnej minulosti. Jeho diela Svätopluk r. 1833, Sláv r. 1834, Cyrilometodiáda r. 1835, a Selanky vzbudili živé národné povedomie medzi Slovákmi a mocne zapôsobili na básnikov a spisovateľov slovenských národov. Preto sa nazýva Ján Hollý „Jánom Krstiteľom vo Všeslovanstve.“ Hollý svojimi dielami dokázal, že slovenčina je schopná pre básnickú tvorbu a je prostriedkom, ktorým majstrovsky sa dá narábať v umení.
Juraj Palkovič (1763 – 1835), profesor a ostrihomský kanonik, patrí do školy bernolákovcov. Získal si vynikajúce zásluhy v Učenom tovarišstve. On preložil Písmo sv. do slovenskej reči a vlastným nákladom ho vydával v r. 1828-32, aby slovenskí katolíci nemuseli siahať k českému sv. Písmu. Toto sv. Písmo rozposlal po slovenských farách, aby sa stalo prameňom duševnej sily a obnovy. Za jeho podpory vydané boli diela Jána Hollého a Bernolákov Slovár v r. 1825 – 27.
Mecéni – štedrí podporovatelia slovenskej knihy. Učené tovarišstvo nielen združovalo národných pracovníkov, aby písali slovenské knihy, ale spolu malo na starosti vydávanie slovenskej knihy a jej rozšírenie v širokých vrstvách. Sotvakedy bola tak rozšírená slovenská kniha doma ako za čias Učeného tovarišstva. To môžeme ďakovať tomu, že slk. kniha mala veľkodušných a obetavých priaznivcov, ktorí svojou štedrosťou umožnili vydávanie slk. kníh. Medzi týchto patrí kardinál Alexander Rudnay, arcibiskup ostrihomský, známy svojou výpoveďou: „Slovák som a čo by som bol i na stolici Petrovom, Slovák budem.“ Za jeho podpory vyšiel I. zväzok Bernolákovho Slovára. Vydal vlastným nákladom svoje kázne. Juraj Palkovič, ostrihomský kanonik, po 30 – ročnej úmornej práci prekladateľskej vydal Písmo sv. v slovenskej reči. Za jeho podpory vyšli diela Jána Hollého a ostatné zväzky Slovára. Podporovateľmi slovenských kníh boli ďalej: Anton Ďattel, kanonik, veľ prepošt nitriansky, František Habel, kanonik, veľ prepošt nitriansky, Juraj Hollý, kanonik nitriansky, Andrej Mészároš, kanonik nitriansky, Šimon Faba, kanonik ostrihomský, Jozef Vurum, biskup nitriansky, a nadovšetko František Fuchs, biskup nitriansky, ktorý, hoci nepochádzal zo slovenského rodu, jednako najväčšmi sa zaslúžil o vydávanie dobrých slovenských kníh. Knihami chcel povzniesť mravnú a náboženskú úroveň pospolitého ľudu. Za jeho podpory vyšlo asi 20 tisíc slovenských kníh.
František Nemec: Cirkevný dejepis. Učebnica cirkevných dejín pre nižšie triedy stredných škôl a pre mešt. Školy, Trnava : Spolok sv. Vojtecha. 1937, s. 145 – 149.
