Pohľad do našej histórie
Slováci sú jedným z najstarších národov v strednej Európe. Začali prenikať na územie dnešného Slovenska už v prvej polovici prvého tisícročia nášho letopočtu a v 6. storočí obsadili široký priestor medzi dnešnou Česko – moravskou vysočinou, Tatrami a stredným Dunajom až po rieku Tisu.
Slováci ako prví zo všetkých slovanských národov v 7. storočí povstali proti nadvláde Avarov a založili štátny útvar, známy ako „Samova ríša“ (623 až 659), ktorého centrom bola pravdepodobne Bratislava alebo Nitra. Na tomto základe, ktorého trvanie poznačilo aspoň dve generácie vtedajších Slovákov, vyvinuli sa s historickou dôslednosťou ďalšie formy slovenskej štátnosti. V súlade so všeobecným vývojom spoločenských ustanovizní stredoeurópskeho priestoru oných čias vytvorili si Slováci niekoľko kmeňových kniežatstiev, z ktorých najznámejšie boli kniežatstvo Nitrianske a kniežatstvo Moravské. Začiatkom 9. storočia slovenská spoločnosť už dosiahla taký stupeň etnického, hospodárskeho a vojenského vývinu, že sa kmeňové kniežatá pokúšali o teritoriálne rozšírenie vlastnej moci na úkor susedných oblastí. Tak začiatkom tridsiatich rokov 9. storočia sa podarilo vládcovi Moravy Mojmírovi I. zmocniť sa kniežatstva na Nitre, vyhnať tamojšieho vládcu Pribinu a zlúčiť obidve tieto slovenské kniežatstvá do jedného mocenského celku.
Bolo len prirodzené, že táto nová štátna forma dostala meno víťaza, teda Morava, ktoré jej zostalo aj po nevídanom vojenskom, kultúrnom a politickom rozmachu, za vlády kniežat Rastislava a Svätopluka v druhej polovici 9. storočia. Morava, Moravské kniežatstvo, neskôr kráľovstvo a Moravská ríša boli rýdzo geografické pomenovania štátu Slovákov 9. storočia. Morava totiž bola jednou z hlavných riek, na ktorých sa usadili prví Slováci, celkom tak ako nimi boli Nitra, Váh, Ipeľ, Hornád a Torysa. Nijaké iné slovanské etnikum na tomto území ani v 9. storočí, ani nikdy neskôr nebolo. A napriek tomu, že český štát, ktorý vznikol takmer o sto rokov neskôr, sa v 9. storočí zmocnil západnej časti slovenského územia rozprestierajúceho sa na povodí rieky Moravy, najahistorickejšie jadro tohto územia si podnes zachovalo názov Moravské Slovensko a jeho obyvatelia, hoci jazykovo takmer úplne počeštení, sa podnes nazývajú moravskými Slovákmi.
Invázia ázijských kočovných bojovníckych hôrd, z ktorých sa neskôr utvoril maďarský národ, podporovaná Nemcami a ich vazalskými kniežatami tvoriacich sa štátnych útvarov Čechov a Poliakov v 10. storočí, priviedla k zániku Moravskú ríšu Slovákov.
Ale slovenská štátnosť mala už vtedy takmer tristoročnú tradíciu, ktorú nemožno vymazať z dejín, ani z procesu etnogenézy Slovákov. Muselo s ňou počítať aj novovzniknuté Uhorské kráľovstvo, ktoré zo slovenskej Nitry vytvorilo osobitné vojvodstvo (tertia pars Regni), na čele ktorého stál spravidla následník tronu. Iba v 12. storočí sa podarilo uhorským kráľom úplne pričleniť Slovensko a zrušiť jeho osobitné postavenie v ríši. (No ešte aj v druhej polovici 13. storočia kráľ Béla IV. daroval svojmu synovi Bélovi, ktorý mal titul „Dux Slavoniae“, okrem iných opevnených hradov v pohraničí Uhorska aj Nitru a Bratislavu.)
Z týchto historických faktov vyplýva, že štátnosť Slovákov je jednou z najstarších štátností v priestore strednej Európy a jej trvanie v rozličných podobách pokrýva prvých päť storočí slovenských dejín.
Použitá literatúra
ĎURICA, M.: Slovenský národ a jeho štátnosť, Bratislava 1990, s. 10-13.
