Do širokej rodiny jazykovo a etnicky príbuzných slovanských národov patríme aj my, Slováci. Podobnosť jazyka, mentality, kultúry, atď. sa v priebehu dejín premietla do základov viacerých ideológií.  Silným impulzom pre politické využitie slovanskej vzájomnosti bola druhá svetová vojna a následný povojnový vývoj. Sovietsky diktátor Stalin využíval túto myšlienku ako svoj politický a propagandistický nástroj, ktorým si pomáhal legitimizovať agresívnu expanziu ZSSR. V roku 1941 vznikol v Moskve Všeslovanský výbor a v apríly 1942 sa už konal druhý všeslovanský zjazd, ktorý sa uzniesol na potrebe poraziť Nemecko a jeho spojencov a podporovať ZSSR. Posledná časť uznesenia (preklad Čestmír Amort): “Bratři ujařmení Slované! Nepřítel je zákeřný a silný. Sjednoceni jsme však stokrát silnější jeho. Sovětský svaz a jeho Rudá armáda jdou s námi. S námi jde celé pokrokové lidstvo. Smrt fašistickým vrahům slovanským národů, smrt Hitlerovi a Mussolinimu! Ať žije naše vítezství nad krvavým hitlerismem!”  Aj v tomto štýle boli ospravedlňované závislosť a jednostranná orientácia slovanských krajín východného bloku na ZSSR. Údajné všeslovanstvo východného bloku má ešte aj dnes svojich priaznivcov. Pomerne známy aktivista Miloš Zverina, zakladateľ slovanského združenia Slavica v Nitre, to v roku 2017 opísal nasledovne: “Posledný veľký projekt spolupráce a spolužitia Slovanov na báze vzájomnej výhodnosti, spolupatričnosti a úcty skončil neúspechom zhruba pred 30-timi rokmi. Hlavným impulzom k jeho ukončeniu alebo lepšie povedané likvidácii bola bez pochýb Perestrojka a Glasnosť vtedajšieho lídra Sovietskeho zväzu, ktorá bola zároveň predprípravou na zavádzanie Nového svetového poriadku pod hegemóniou USA. Za posledných 1000 rokov to bol hádam jediný vážny a zmysluplný projekt, ktorý stojí za zmienku.”  

Idea  všeslovanskej vzájomnosti je v našich končinách známejšia skrz životy a diela našich národných buditeľov. V priebehu 18. a 19. storočia sa sformovala myšlienka politickej a najmä kultúrnej jednoty Slovanov. Tá bola ovplyvnená podobnými hnutiami v Európe, vizionárskymi úvahami nemeckého filozofa Johanna Herdera, ale aj postavením slovanských národov v rámci Habsburskej a Osmanskej ríše (u nás to bola aj konfrontácia so silnejúcou maďarizáciou). Pre uvedenie konkrétnych príkladov môžeme spomenúť Jána Herkeľa a jeho dielo Základy všeobecného slovanského jazyka, Slávy dcera  a O literarnéj vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými od Jána Kollára, či dielo Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti. 

Hoci existuje množstvo odborných prác o najstarších podobách slovanskej identity, ešte stále sa stretávame s tým,  že práve v 18.  a 19. storočí si slovanské národy začali uvedomovať spoločný pôvod, na ktorý mali od 10. storočia postupne zabúdať pomalým formovaním samostatných spoločenstiev, z ktorých sa stali základy moderných národov. Naši predkovia na vzájomnú príbuznosť nikdy úplne nezabudli. Z obdobia stredoveku, ktoré množstvo ľudí nesprávne spája s akousi dobou všeobecného temna a úpadku, nachádzame konkrétne príklady vyjadrujúce vedomie spoločného pôvodu a spolupatričnosti.  Treba však dodať, že spoločnosť sa v stredoveku chápala inak ako je tomu dnes. Veľmi silnú úlohu zohrávala stavovská, náboženská (neskôr aj konfesionálna) alebo regionálna príslušnosť či vazalské vzťahy. Odlišné vnímanie národa vysvetľuje aj Miloš Marek “Národ ako kategória politická, či teritoriálna. Zo sledovania praxe kráľovskej kancelárie, úradov, šľachtických stolíc, cirkevných inštitúcií vyplýva, že termín ‚natio‘ používali často v zmysle politicko–administratívnom. Tzn., že v  konkrétnych výrazoch ako ‚natione Transylvanus, Rascianus, Hungarus, Polonus, Moravus, Styriacus‘ nebol vyjadrený etnický aspekt ale teritoriálny. „

Vedomie slovanskej príslušnosti nachádzame aj v Povesti dávnych liet – Nestorovom letopise pravdepodobne zo začiatku 12. storočia z Kyjevskej Rusi. Neisté autorstvo sa podľa tradície pripisuje Nestorovi, mníchovi pečerského kláštora.  Autor používa biblický koncept dejín sveta a národov, ktoré odvodzuje od synov Noema. Zaujímavosťou je, že pracuje s byzantským letopočtom, ktorý začína biblickým stvorením sveta. V našom priestore sa takéto meranie času nepoužívalo a malú informovanosť o ňom niektorí zneužívajú na umelé vyvolanie ufoslovanskej senzácie. Pôvod a počiatky Slovanov autor hľadá na území dnešného Slovenska a podľa Miroslava Daniša jeho slová podporujú tézy o autochtónnosti Slovákov:

“Z týchto sedemdesiatich dvoch jazykov vzišiel aj národ slovanský z Jafetovho rodu, prezývní Norikovia, ktorí sú aj Slovania. Po dlhom čase usídlili sa Slovania pri Dunaji, kde je teraz zem uhorská a bulharská. Z týchto Slovanov sa potom Slovania rozišli po zemi a pomenovali sa podľa miest, ktoré osídlili. Potom tí, ktorí sa usídlili pri rieke Morave, sa nazvali Morava(nia), iní sa volali Čechmi; a Slovania sú rovnako: Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. […] Títo Slovania odišli a usadili sa na Visle a nazývali sa Lechmi, a z týchto Lechov  sa (niektorí – pozn. prekl.) nazývali Poľanmi a iní Drevľanmi, pretože sa usadili v lesoch; a iní sa usadili medzi Pripjaťou a Dvinou a nazvali sa Dregovičmi; iní sa usadili na Dvine a nazvali sa Poločanmi. Slovania sa ďalej usadili okolo jazera Iľmer, nazvali sa svojim menom (Slovieni – pozn. prekl.),  vystavali mesto a nazvali ho Novgorod. Iní sa usadili pozdĺž Desny, Sejmu, a pozdĺž Suly a nazvali sa Sever(jania). Tak sa rozišiel národ slovanský a podľa jeho mena sa aj písmo nazvalo slovanským.”

Adam Mesiarkin na základe tohto diela vníma trojvrstvovú identifikáciu autora so slovanstvom: 1. genealogická – od pádu babylonskej veže k migrácii dunajských Slovanov do nových sídel, kde si priniesli vedomie svojich koreňov 2. kultúrna – ruský jazyk a písmo, ktoré sa používa na Rusi sú slovanské. Letopis totiž priamo uvádza: “Veď pre nich, pre Moravanov, boli prvýkrát preložené knihy do slovanského písma, a toto písmo majú aj Rusi a dunajskí Bulhari. […] Od Varjagov boli Rusmi, no najskôr boli Slovanmi, hoci sa i Poľanmi nazývali, ich jazyk bol slovanský.” 3. duchovná – prenos duchovných a intelektuálnych hodnôt.   

Slovanská príslušnosť sa objavuje aj v prvej českej kronike Chronica Boemorum pravdepodobne z rokov 1119 – 1125, ktorej autorom je pražský dekan Kosmas. Ten na viacerých miestach identifikuje Čechov so Slovanmi: “Ale rozhodl se (české knieža Břetislav I. – pozn. red)  raději mužně jednati než schýliti k pokorné prosbě šíji. Neboť uvažoval o vrozené Němcům pýše, a jak vždy s nadutou domýšlivostí shlížejí na Slovany a na jejich jazyk. […] 

“Zatímco se tam toto dálo, Sasové s vévodou Ekkerhardem, o němž jsem se výše zmínil, vtrhli do Čech a malou krajinku okolo řeky Bíliny nepřátelsky zpustošili. Když však se jejich vévoda doslech zlé zprávy, že Slované dobyli nad císařem vítězství, zastavil se u Hněvina mostu nad řekou Bílinou …”. 

Ďalšiu identifikáciu so slovanským spoločenstvom nájdeme aj v podstatne mladšom (pravdepodobne 70. roky 14. storočia) diele Kronika česká, ktoré mal vytvoriť majster slobodných umení Přibík Pulkava z Radenína na objednávku rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV. “Kromě toho někteří z jeho rodu přešli do Ruska, Pomořan a Kašubska až ke království dánskému a severním mořským břehům, a zalidnili celou zemi ruskou a podobně ji obdělali. Jiní opět přešli z Čech přes řeku Moravu a začali tam obývat kraj, který se nazývá země Morava, a podobně [osídlili] i knížectví míšeňské, budyšínské, braniborské lužické. Všechny tyto krajiny byly zarostlé lesem a nikdo v nich nebydlel; Slované je však všechny obdělali a bydlí v nich až do dnešního dne.” 

Poľský kronikár tzv. Gallus Anonymus vo svojom diele Gesta principum Polonorum z 12. storočia radí Poľsko do  severnej časti Slovanskej krajiny (Sclavonia), ktorej hranice vymedzuje od Sarmartov k Dácii, od Trácie cez Uhorsko do Bavorska a od Epiru cez Chorvátsko k hraniciam Itálie: “A wiec [zaczynając] od północy, jest Polska północna częścią Słowiańszczyzny […] Ziemia słowiańska tedy, która na północy dzieli się czy też składa z takich osobnych krain, ciągnie się od Sarmartów, którzy zwą się też Getami, aż do Danii i Saksonii; od Tracji zaś poprzez Węgry – zajęte niegdyś przez Hunów, zwanych też Węgrami – a w dalszym ciągu przez Karyntie, sięga do Bawarii; na południu wreszcie wzdłuż Morza Śródziemnego poczynając od Epiru przez Dalmacje, Chorwacje i Istrie dobiega do wybrzeża Morza Adriatyckiego, gdzie leży Wenecja i Akwilea [i tam] graniczy z Italia.”

Anonymný autor mladšej poľskej kroniky (koniec 12. a začiatok 13. storočia) Chronica Poloniae maioris – Veľkopoľská kronika,  pracuje s biblickým pôvodom Slovanov a ich pravlasť kladie do Panónie, odkiaľ podľa neho odišli bratia Čech, Lech a Rus a založili vlastné národy. Autor si dobre uvedomoval aj jazykovú podobnosť, ktorú si vysvetľoval spoločným otcom Slavom. Medzi Slovanov radi Panóncov, Lechov (Poliakov), Rusov a Čechov. Taktiež píše, že neskôr vznikli ďalšie slovanské kráľovstvá ako Bulharsko, Srbsko, Dalmácia, atď.  „Słowianie zaś mówią różnego rodzaju językami, które wzajemnie rozumieją, chociaż w niektórych wyrazach róznania się one nieco, a przecież wzięły początek z mowy jednego ojca Sława, skąd też Sławiane […] Mieszkają zaś w czterech wspomnianych państwach, oznaczonych, jak wiadomo, nazwami Panónczyków, Lechitów, Rusinów i Czechów lub Bohemów. A ponieważ później wyrosło wiele innych królestw i państw narodu słowiańskiego.“

Očami cudzincov:

Základný prehľad informácií o Slovanoch poskytol svojim čitateľom saský kňaz Helmold z Bosau, ktorý pôsobil priamo medzi Polabskými Slovanmi, v diele Chronica Slavorum (Kronika Slovanov) zo začiatku 12. storočia: “Slované se sestávají z řady kmenů, které obývají pobřeží Baltského moře […] Jižní pobřeží Baltského moře pak obývají národy slovanské, z nich první od východu jsou Rusové, potom [následují] Poláci. S nimi na severu sousedí Prusové, na jihu potom Češi, takzvaní Moravané či Korutanci a konečně Srbové. Připočítáme-li k slovanské zemi také Uhry, což prosazují někteří autoři, protože se od Slovanů příliš neliší ani zvyky, ani jazykem, rozroste se území slovanské řeči do šíře takřka nepředstavitelné. Všechny tyto národy s výjimkou Prusů se mohou se ctí počítat mezi křesťany.

Svedectvo o slovanskej jazykovej blízkosti zachytil aj Galeottus Martius, všestranný taliansky humanista, ktorý s ďalšími intelektuálmi pôsobil priamo v tesnej blízkosti uhorského kráľa Mateja Korvina.  Galeottus Martius zachytil vo svojom oslavnom spise De egregie, sapienter et iocose dictis ac factis Mathiae Regis (Znamenité, múdre i žartovné výroky a činy kráľa Mateja) opis jeho jednania s poľskými vyslancami, s ktorými mal kráľ komunikovať bez tlmočníka:

“V takom veľkom zhromaždení totiž jediný kráľ Matej ovládal slovenský jazyk a slovenský jazyk sa v podstate málo odlišuje od poľského, je však značne odlišný vo výslovnosti.” Galeottus ďalej dodáva: “Keďže slovenský jazyk je veľmi rozšírený, vykazuje mimoriadne veľkú pestrosť. Kráľ Matej si to uvedomuje a vďaka tomu sa zhovára s Čechmi, Poliakmi, Ruténmi, Dalmatíncami, Bulharmi, Kurétmi, Srbmi, Brenkmi, Roxolanmi a premnohými ďalšími národmi bez tlmočníka. Hovorí sa totiž, že slovenský jazyk je matkou všetkých týchto jazykov.”  Z lat. originálu preložila Ľudmila Buzássyová výraz sclavina lingua v tomto kontexte ako slovenský jazyk. Na tento záznam odkazuje aj jazykovedec Eugen Pauliny (Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983). 

Podobných príkladov nachádzame v kronikách, legendách, úradných dokumentoch, piesňach, atď. omnoho viac. Michal Téra uvádza, že istý čas existovali paralelne dve identifikácie v rámci jedného spoločenstva – slovanská a politicko-národná (česká, poľská, ruská…), ktorá sa od 13. storočia postupne stala dominantnou, hoci tá prvá nikdy úplne nevymizla, skôr naopak, dodávala etnický rozmer. Prispel k tomu špecifický kultúrny, sociálny a politický vývoj – budovanie stredovekých štátov a ich štruktúr, rozpad spoločného jazyka a kristianizácia, ktorá však vedomie spoločného pôvodu čiastočne udržiavala aj napríklad misou svätých Cyrila a Metoda.         

Samozrejme, slovanská vzájomnosť sa v priebehu dejín zneužívala aj pre dosiahnutie sebeckých politických cieľov, ktoré boli častokrát proti záujmom jednotlivých slovanských národov, a je prirodzené, že k tomu dochádza aj v súčasnosti, od čoho sa treba dištancovať. Avšak táto blízkosť jazyka, kultúry, pôvodu, hodnôt, atď. sa dá využiť na prehlbovanie priateľských vzťahov medzi národmi, ktoré zdieľajú aj vzájomné negatívne historické skúsenosti. Slovanská príslušnosť je už pevnou súčasťou našej identity, ktorej výnimočnosť by sme mali zveľaďovať.

Pramene:

Galeottus Martius: De egregie, sapienter et iocose dictis ac factis Mathiae Regis, preložila Ľudmila Buzássyová in Latinský humanizmus, Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV 2008, s.13, 43

Gall Anonim. Kronika Polska, preložil Roman Grodecki, Ossolineum 2003, s. 9-10

Helmold z Bosau: Kronika Slovanů, preložil Jan Zdichynec, Argo 2014, s. 27

Kosmova kronika česká, preložili Karel Hrdina a Marie Bláhová, Svoboda 1972, s. 69, 92

Kronika česká Přibríka z Radenína, řečeného Pulkava in Kroniky doby Karla IV, preložila Márie Bláhová, Svoboda 1987, s. 272

Kronika wielkopolska, preložil Kazimierz Abgarowicz, Towarzystwo Autorów i Wydawców Prac Naukowych Universitas, 2010, s. 40-42

Nestorov letopis. Povesť o dávnych časoch na ruskej zemi, preložil Miroslav Daniš, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2018, s. 25, 38

Použitá literatúra:

Amort Čestmír: Na pomoc československému lidu, Československá akademie věd 1960

Marek Miloš: Národnosti Uhorska, Trnavská univerzita. Filozofická fakulta 2011

Mesiarkin Adam: Examining the Slavic identity in Middle Ages. in Studia Ceranea, vol. 3, Ceraneum 2013 s. 83-100

Rychlík Ján: Metamorfóza slovanské myšlenky a idejí panslavismu v období komunismu in Dominik Hrodek(ed.): Slovanství ve středoevropském prostoru – iluze, deziluze, realita, sborník Pardubické konference (22.-24. dubna 2004), Libri 2005

Téra Michal: Slovanská identita v raném středověku in Dominik Hrodek(ed.): Slovanství ve středoevropském prostoru – iluze, deziluze, realita, sborník Pardubické konference (22.-24. dubna 2004), Libri 2005

Zdroj: https://kulturblog.sk/historia/slovanska-vzajomnost-v-stredoveku/